Samuel Sámel
LORDI
Lordi vydáva nový album a to znamená, že my absolvujeme veľmi obľúbenú povinnú jazdu, ktorou je rozhovor s Mr. Lordi. Prečo obľúbenú? Lebo Mr. Lordi si nedáva servítku a proste nemá na hube filter. Takže okrem nového a veľmi neštandardného albumu Killection sme sa prelúskali aj odchodom obľúbeného Oxa, tým, aký starý vlastne Mr. Lordi je vo svojej vlastnej hlave, zdravotnými problémami, alebo tým, že indiáni proste fakt nie sú hororová príšera.
Vydávate nový album s názvom „Killection“. Mohol by si nám dať malú predstavu o tom, aký bude?
Ehm, jasne. Názov je vlastne presný popis toho, aký je. Album sa totiž plným názvom volá „Killection – Fictional Compilation Album“ a to je presne to, aký je to album. Je to vymyslená kompilácia. (Smiech) Je to výberovka z histórie kapely, ktorá sa nikdy nestala. A to to presne vystihuje. Je to vymyslená kolekcia.
OK. Takže ako si prišiel na tento koncept? Predsa len, nie je to niečo bežné.
Vlastne sme nenašli ani jeden album, ktorý by bol postavený na takomto koncepte. Odkedy som prišiel s týmto nápadom, pýtal som sa ľudí, či o niečom podobnom niekto počul. A ako ma to teda napadlo? Malo to viacero dôvodov. Prvým dôvodom bol fakt, že som napísal kopu skladieb a píšem ich furt a väčšina skladieb sa nikdy nedostane na album. Na každý album Lordi s 10 skladbami je asi 20 skladieb, ktoré sa na album nedostanú. Z tých 20 skladieb sú väčšinou jedna-dve, ktoré všetci milujú, ale nedostanú sa na album, lebo proste nesadnú do zvukovej produkcie albumu. Z toho sa dostávame do stavu, kedy vynechávame skladby, ktoré sú ale dobré. To je teda jedna vec, ktorá ma trápi dlhodobo, lebo je to presne to, ako by si to nemal robiť. Lebo keď tvoríš hudbu, snažíš sa dať vonku to najlepšie a produkcia by mala pracovať so skladbami, nie naopak. Takže na tomto albume nájdeš aj disko a ak by sme ho nahrávali s rovnakým zvukom ako metalové skladby, proste by to nefungovalo. Musíš mať autentický zvuk. Takže produkcia a zvuk sú tento krát otrokom skladieb a nie naopak. Odtiaľ prišiel nápad. Lebo už som bol, k*rva, frustrovaný a nasratý z toho, že som zložil dobré skladby a nedostali sa na album. Na druhej strane sa (podľa mňa) na album dostali ďaleko horšie skladby. Len preto, aby boli vyhovujúce pre zvuk albumu.
OK. Tak mi teraz povedz jedno. Všetko sú to teda staršie skladby, ktoré si proste niekedy zložil?
Nie, nie, nie. Aby som to skomplikoval ešte viac, všetky skladby sú nové.
Žiadne kúsky zo šuflíka?
Nie. To preto, že tento nápad som mal už pri predošlom albume – Sexorcism. Potom som sa ale rozhodol, že to nechám pre desiaty album a ten prišiel na rad teraz. Takže medzi nápadom samotným a tým, kedy som začal písať skladby ubehlo dosť času a celý nápad mi v hlave narástol do obludných rozmerov. Tak som nad tým uvažoval a povedal som si „OK, ak to chceme spraviť, spravme to naplno. Spravme to na 110%. Takže napíšem skladby v štýle, akoby boli naozaj napísané v danej dobe.“ Všetky skladby sú teda nové a napísal som ich v priebehu minulého roka. Začal som v januári a v marci som mal hotovo. Všetky skladby sú nové, aj keď niektoré obsahujú krátke kúsky, ktoré sú staršie. Napríklad zbory v „I Dug a Hole in the Yard for You“ je z obdobia demo nahrávok na Monsterican Dream. Ale len tá jedna časť, nič iné. A povedal som to už aj v minulosti a všetci to doplietli. Je to len tá jedna veta. Nič viac. Potom je tu skladba „Apollyon“, kde počuješ klavírnu časť, ktorá má taký jazzový nádych a tú som napísal niekedy v 90-tych. Je to z poznámok z roku ´92 alebo ´93. A potom je tam samozrejme skladba „Like a Bee to the Honey“, ktorá bola napísaná niekedy v 1989, ale tú som nepísal ja. Tú napísal Paul Stanley a Jean Beauvoir. Ale väčšina z albumu, asi 95%, bola napísaná minulý rok.
A čo teda so všetkými tými dobrými skladbami, ktoré čakajú niekde v šuflíku a nedostali sa na žiadny album?
Tak to presne je. Tie skladby čakajú. Niektoré v niektorom bode uzrú svetlo sveta. Väčšinou, keď sa pustíme do písania nového albumu, prejdem všetkými tými demami. Mám asi 800-900 skladieb, ktoré sme nevydali. To je riadna kopa skladieb. Prejdem cez tie skladby a zvyčajne jednu-dve skladby, ktoré nahráme aj nájdem. Občas viac, občas menej. Neznamená to, že sú úplne nevyužité, ale problémom je, že keď nahrávaš album každé dva roky a máš na ňom priemerne 10 skladieb, vždy keď píšeš skladby tak vytvoríš ich tak 30-40. Čo sa týka materiálu, mohli by sme vydávať dvojalbum každý rok. Len preto, že máme toľko materiálu a neustále prichádza nový. Neviem, ako to vypnúť. Skoro každý týždeň mám novú skladbu. To je pozitívny problém, s ktorým tu bojujem. Takže kde sú všetky tie skladby, ktoré sme nikdy nevydali? Čakajú v trezore, kým príde na ne rada. Väčšinou v istom bode niektoré uzrú svetlo sveta, ale keď si to prerátaš... Pre väčšinu skladieb je dôvod, prečo sa nedostali na album. Väčšinou preto, že sú na hovno. Proste sú len úplne zlé. (Smiech) Na druhej strane, sú tam skladby, ktoré sú skurvene dobré, ale ...
Neustále nachádzame skladby, ktoré by sme mohli na albume použiť. Niekedy nájdeme skladby z obdobia spred dvoch albumov. A chápeš moju frustráciu? Píšeš niečo a v tom momente, keď to píšeš, je to dokonalosť sama. Je to najlepšia skladba na svete. Takže keď nahrám pár demo nahrávok a vypočujem si to všetko, uvedomím si, že niektorý skvelý song nesedí k ostatným. A tam prichádza tá frustrácia.
Spomínal si „Like the Bee to the Honey“, ktoré napísal Paul Stanley. Pracoval si na nej s Michaelom Monroe a to zo skladby robí pomerne špeciálnu záležitosť, nakoľko ty sám si veľký fanúšik Kiss a Hanoi Rock boli vo svojej dobe obrovskou kapelou. Ako sa cítiš pri tejto konkrétnej skladbe?
Vieš, za touto skladbou je celkom vtipný príbeh. Je tu Jean Beauvoir, ktorý s Paulom Stanleym napísal skladbu. V 80-tych rokoch dosť písal s Paulom, napísali spolu niekoľko skladieb pre Kiss, okrem toho napísal „Pet Sematary“ pre The Ramones a kopec ďalších známych skladieb. Vlastne sa podieľal na kope rockových hitov z 80-tych rokov. A on sa pozná s naším gitaristom Amenom, komunikujú spolu dosť cez mail. A niekedy v marci alebo apríli prišiel Jean do Helsiniek na Kiss Expo a ozval sa Amenovi – „Idem do Helsinie – nechcel by si niečo so mnou napísať?“ Amen sa ozval mne a spýtal sa, či nechcem niečo napísať. Samozrejme, že som chcel. Tak sme išli do skúšobne a napísali sme asi 7 skladieb, z ktorých sa na album nakoniec dostala len jedna – „Scream Demon“. Ale ešte pred tým, ako sme vôbec začali skladať, ozval som sa Jeanovi – bol vtedy s Paulom v Miami a pýtal sa, čo idem teraz písať. „No, mám napísané skladby pre 70-te roky, mám už aj niečo pre 90-te roky“ – už som mal toho pokrytého dosť, ale chýbalo mi niečo, čo by pokrylo 80-te roky, niečo ako hair metal alebo AOR – a to je obdobie, ktoré Jean prežíval osobne, skladal vtedy a teda mal neuveriteľný cit pre to, čo tam dať. Takže za nami prišiel, my sme ho vyzdvihli na hoteli a keď sme išli z hotela do skúšobne, povedal nám „Inak, mám tu jednu skladbu, ktorý by som vám chcel pustiť. Lebo keď si vravel, že by si chcel niečo, čo znie ako 80-te roky, čo tak použiť skladbu, ktorá bola skutočne napísaná v 80-tych rokoch?“ Samozrejme, že som súhlasil a tak nám pustil skladbu, ktorú s Paulom napísali niekedy v ´88 alebo ´89 a nikdy sa nikam nedostala. Nikdy nebola vydaná, chápeš? Len tam niekde ležala. A ako sme už hovorili, som trocha fanatik do Kiss a počuť skladbu, ktorú nikdy žiadny fanúšik nepočul. Vieš si predstaviť, aké to pre mňa bolo. „Oh, do boha! Toto je autentické!“ – to bola moja reakcia. A tak sa nás spýtal, či by sme ju nechceli použiť. „Kurva, že hej!“ – bola samozrejmá reakcia. Takže sme kontaktovali Paula, on s tým súhlasil a pre mňa ako fanúšika Kiss je to najväčšia možná pocta. Máme skladbu, ktorú nikdy nikto nepočul a máme tú výsadu, že ju môžeme vypustiť do sveta. Sme kapela, ktorá môže čiastočne prehlásiť, že to je naša skladba.
Čo sa týka Michaela Monroe – originálne demo malo saxofónové sólo. Takže sme sa rozhodli, že aj my budeme mať saxofónové sólo a ja som sa zamyslel – poznám niekoho, kto hrá na saxofón – oh, Michael. Tak som ho zavolal, on súhlasil a to je celé. Je to veľmi jednoduché. Ale je vtipné, že to všetko sa stalo pri jednej skladbe.
Na tomto albume máte nového basáka. Mohol by si nám ho predstaviť, jeho postavu a to, ako zapadol do kapley? Už ste s Hiisim hrali aj nejaké koncerty ...
Hrali sme spolu jeden a pol koncertu. (Smiech) Hrali sme jednu show v Helsinkách s Beast in Black v decembri a hrali sme jednu súkromnú šou v Štokholme. Tá bola ale len o jednej skladbe. Keď mi Ox volal a povedal, že chce odísť z kapely, Hiisi bol prvý, kto mi napadol, prvý, koho som volal. Takže pozíciu basáka sme mali obsadenú do 24 hodín. Spýtal som sa ho, či chce byť v kapele a on povedal „Boha, že hej!“. Bolo to také jednoduché. Vieš, on hrá premyslene, je úplne iný ako Ox. Jeho štýl hrania je úplne iný – tam, kde Ox hral ako stroj, kde išiel ako robot, Hiiisi je sofistikovanejší. Ale kedykoľvek ku kapele príde nový hudobník, nech už hrá na akýkoľvek nástroj, spraví svoju vlastnú verziu skladieb. Jasné, že mu nebudem hovoriť, že má hrať presne ako jeho predchodca. Stačí ak bude verný skladbe, ale ak chce hrať niečo trocha inak, ja som s tým v pohode. To je to, čo to robí zaujímavejším a živším. Ako som povedal – ak porovnáš rovnaké skladby, ktoré hral Kiss v 70-tych rokoch v originálnej zostave s tým, čo hrali s Bruceom alebo Ericom Carrom alebo Ericom Singerom a Tommym Thayerom, každý z nich mierne pozmenil zvuk danej skladby. Aj napriek tomu, že skladba je stále rovnaká. Bude zaujímavé počuť, ako budú znieť staré skladby Lordi pod taktovkou Hiisiho. Zatiaľ je to ale dobré. Keď sme boli v skúšobni, každý pokyvkával hlavou. Je to skvelý týpek. Dúfam, že zvládne prvé turné! To je totiž vždy taký krst ohňom.
Môžeš nám predstaviť jeho postavu – Hiisiho – Arktického trolo – jaštero ...
... niečo, hocičo. (Smiech) Prísť s postavou pre Hiisiho bol trocha boj. Problémom je, že kedykoľvek sa nový človek pridá do kapely Lordi, musíme samozrejme vymyslieť, akú príšeru bude predstavovať. A občas, keď sa niekto nový pridá, je tu problém, lebo ja som veľký fanúšik hororov, Amen je veľký fanúšik hororov, ale občas sa pridá niekto, kto nie je a aj tak sa pridá do kapely. A musím povedať, že Hiisi je jedným z nich. Nevie o hororoch absolútne nič. Ja som sa ho spýtal:
- „Aká je tvoja obľúbená hororová postava?“
- „Ja neviem.“
- „Kámo, ako že nevieš? Čo sa ti páči, čo sa ti nepáči? Aké postavy máš rád?“
- „Mám rád indiánov.“
- „Ale indiáni nie sú, kurva, žiadna hororová postava!“ (Smiech)
Takže celé vymýšľanie postavy bolo trocha komplikované, ale potom som prišiel na nápad s Hiisim. Hiisi je fínske slovo a znamená démon z hlbín alebo démon z vody či démon z lesa. Je to starý tradičný fínsky strašiak. Akože poriadne drsná príšera. Keď idú malé deti plávať do rieky bez dozoru, rodičia im hovoria „Neplávaj ďaleko, lebo ťa zoberie Hiisi.“ A odtiaľ je celý ten vzhľad – celá tá jašterica vychádza z vody ako elementu a sú tam aj nejaké detaily z Južnej Ameriky, lebo jemu sa tieto somariny páčia. Vždy, keď tvorím nejakú postavu, snažím sa pridať do postavy alebo kostýmu niečo, čo sa danému členovi páči. Najlepšie to popisuje situácia, keď prišiel Mana pred nejakými 7-8 rokmi a povedal „prosím ťa, nesprav zo mňa nejakého besného vlkodlaka alebo niečo podobné, lebo to vôbec nie som.“ Takže nech už máš byť akákoľvek postava, akékoľvek monštrum, musí to mať prepojenie s tvojou osobnosťou. Lebo vzhľadom na to, že Mana je veľmi kľudný človek a potrebuje čas na to, aby sa prejavil, jeho príšera musí byť tiež skôr pokojná, lebo by to nemohlo fungovať, ak by si ho vopchal do postavy, ktorá by nekorešpondovala s jeho osobnosťou. Takže aj v prípade Hiisiho je to presne tak, že dostávaš to, aký skutočne je. Je to jeden slizký hajzel. (Smiech) Jeho štýl hrania mi tak trocha pripomína jaštera, to je vlastne aj to, ako som na to celé prišiel.
Super! Vráťme sa ale k albumu ... teda aspoň trocha. Nahrávali ste 13 skladieb v 7 štúdiách. To je dosť neštandardné. Mohol by si nám povedať, prečo si sa rozhodol pre tento koncept a pre tie ktoré štúdiá?
Keďže koncept albumu je taký aký je, chcel som, aby každá skladba znela úplne inak. Chcel som, aby každá skladba znela, ako keby bola naozaj nahraná v tej ktorej ére. Najlepším príkladom je skladba, ktorá sa tvári ako zo 70-tych rokov – samozrejme, že môžeš v modernom digitálnom štúdiu spraviť skladbu, ktorá sa bude tváriť ako zo 70-tych rokov. Máš tu ale dosť dobrú pravdepodobnosť, že to v konečnom dôsledku poserieš! Použiješ proste priveľa modernej technológie. Takže napríklad skladby, ktoré sú ako 70-te roky sme nahrávali v štúdiu v Tampere. Toto štúdio sa hrdí tým, že je plne analógové. Nemajú v štúdiu nič digitálne. Takže keď sme išli nahrávať skladby k 70-tym rokom, chceli sme, aby to bolo uveriteľné. Chcel som, aby tie skladby naozaj zneli, ako keby sa nahrávali v 70-tych rokoch a najlepší spôsob ako to dosiahnuť je nahrať ich na vybavení, ktoré bolo vyrobené v 70-tych rokoch. Takže napríklad – máme tu skladbu, ktorá by mala byť z roku 1975 a nahrávali sme ju na veciach, ktoré neboli novšie ako z roku 1975, chápeš? Dokonca aj mikrofóny, bicie, repráky, mixpult ... ak to spravíš so správnym príslušenstvom, dosiahneš, že to bude znieť ako keby si to nahral v 70-tych rokoch.
Vždy sám robíš kostýmy a vždy keď robíš nové, je tu niečo, čo je pre teba výzvou. Čo bolo z hľadiska výroby kostýmov pre teba najťažšie tento krát?
Asi by som povedal, že to bol kostým Hiisiho, lebo je to nová postava a vymyslieť novú postavu je vždy najťažšie. Výzvou bol aj boj s časom, lebo sme išli do štúdia, robili sme letné festivaly a robil som kostýmy a masky – všetko naraz. Takže najväčšou komplikáciou bol asi boj s časom. A najväčším problémom je pri tom množstve kostýmov, ktoré sme už mali, prísť s niečím novým pre Mr. Lordiho a Amena. Vieš si predstaviť, že vždy musím prísť s niečím, čo tu ešte nebolo? Mr. Lordi a Amen sú neustále ťažší a ťažší, lebo napríklad Mr. Lordi má už asi 11 kostýmov a vždy musím nejak zostať pri rovnakej postave. Musíš stále vedieť, že je to Mr. Lordi, ale zároveň ho musíš od hlavy až po päty vynoviť. Aby som bol úprimný, pomaly mi začínajú dochádzať nápady. Koľko rozdielnych variant jednej postavy môžeš mať? Našťastie sa mi ale ešte darí prichádzať s niečím novým. Napríklad Amenovi sme pri minulom albume dávali plášť a ten nikdy pred tým nemal. Tak sme si povedali, že popracujeme na tom. Väčšinou sú to fakt len detaily. Ale aby som ti odpovedal na tvoju otázku, najťažšie bolo prísť zas s niečím novým.
Vďaka kostýmom fanúšikovia nevidia, že starneš. Ako sa pozeráš na toto?
(Smiech) Je to super. Vieš, vidno to, ale zároveň ani nie. Aspoň, že to nemôžeš počuť. Beriem to v pohode, ale vtipné na tom je, že ja sa stále cítim na 16. Aj keď to bolo dobrých 30 rokov dozadu. Ale necítim sa ani o rok starší. Rozmýšľam úplne rovnako ako vtedy. Takže áno, je to klišé, ale poviem ti to aj tak – Vek je len číslo. Jasné, že si uvedomujem, že moje telo sa snaží prejednať zmluvu o používaní, ale vieš. Občas sa dostanem k tomu, že sa sám seba pýtam – A čo je, do boha, toto?! A potom si uvedomím, že mám 46 a takéto veci sa proste dejú. Aktuálne mám menšie problémy so srdcom. Minulý rok sa mi objavila arytmia. Dosť veľa pracujem a odrazu sa mi to objavilo a ja som nevedel, čo sa to deje. Takže som volal jednej známej a ona mi povedala, že mám ísť do nemocnice.
- „Nasrať.“ – to bola jediná moja reakcia.
- „Ale už predsa nie si mladý chlapec.“
- „Ale ja sa tak cítim.“
Ale je očividné, že už nie som mladý, takže som išiel nasledujúce ráno do nemocnice a oni ma hospitalizovali. Čo do riti?! (Smiech) Moje srdce mi dalo varovný signál, vieš. Ale nebolo to nič nebezpečné. Na druhej strane, všetko je raz prvý raz. Bol to oznam môjho tela, že nemôžem do všetkého ísť ako pred desiatimi rokmi. Všetko súvisiace so starnutím prichádza dosť prekvapivo, vieš? Vždy sa len prekvapene sám seba pýtam „Čo?! Čo sa deje?“ (Smiech) Ale to je v pohode. V hlave som stále mladý, takže seriem na to.
Hovoril si o svojich „po prvý krát“ – aktuálne je to vlastne prvý krát, čo niektoré z Lordi monštier vydáva sólo album ako Lordi monštrum – a teraz mám na mysli singel Amen Ra. Ako sa na to pozeráš? Lebo v minulosti to bolo tak, že aj ak niekto niečo vydával, nemohol sa k tomu veľmi priznať.
A tu je ten rozdiel. Tento krát je to úplne iné. Lebo vždy všetci chceli niečo vydať ako civilná osoba. Ak by Kita vydával niečo ako Kita, bol by som s tým úplne v pohode. Ak Amen vydáva niečo ako Amen, som s tým úplne v pohode. Ale to je to, kde som nakreslil hrubú čiaru. Ak by Amen alebo Mr. Lordi alebo Kita, Ox, Mana, Hella alebo Hiisi alebo ktokoľvek – všetci sú to monštrá z kapely Lordi a súčasť celej tej fantasy kapely. A nemôžu existovať zároveň ako Lordi monštrum aj ako civilná osoba. To by to celé posralo. Napríklad, keď mi Ox povedal, že chce odísť, povedal mi, že chce robiť niečo viac, niečo iné, aj čo sa hudby týka a to bol pre neho problém, lebo chcel ísť von s kamošmi a jamovať v kluboch. Vieš, ja pracujem na Lordi non-stop, ale ostatní členovia to tak nemajú. Ak niekto nehrá na koncerte, nemá veľmi čo robiť. Takže ak chcú jamovať v bare s kamošmi alebo niečo podobné, lebo ak si člen Lordi, je to pre teba trošku klietka a nemôžeš z nej vyliezť na verejnosť. Nemôžeš povedať verejne, že si jedno z Lordi monštier. To by tvoju postavu okamžite zabilo. A to nedopustím. Takže toto bolo Oxove rozhodnutie – chcel robiť niečo iné, ale nechcel to robiť ako Ox. A to dokážem pochopiť. A to je vlastne to isté ako to, čo spravil Kita. Len Kita to nespravil tak slušne a korektne, lebo on chcel kúsok z jedného aj druhého. Prišiel a povedal:
- „Neboj, nik si to nevšimne.“
- „Nie, si von z kapely.“ – bola moja pochopiteľná odpoveď.
A on sa z toho zrovna netešil, ale nebolo to možné spraviť inak. Ale sme stále priatelia a aj keď sme sa potom stretli, povedal mi „Hej no, mal si pravdu, mýlil som sa. Prepáč. Kašľať na to!“ Lebo vieš, Kita bol mŕtvy v tom momente, ako človek, ktorý ho predstavoval vyšiel s kožou na trh. Tak to teda je. Ale späť k tvojej pôvodnej otázke – Amen je stále Amen a Amen môže robiť, čo len chce, ale chlapík, ktorý je vnútri Amena nemôže spraviť verejne ani hovno. Lebo to by bola pre Amena samovražda.
Raz si povedal – citujem – „Nový album vždy milujem úplne najviac, až dokým nevydáme ďalší album.“ Znamená to teda, že na album Sexorcism sa teraz pozeráš úplne inak. Zmenil by si na ňom niečo?
Ehm, no ... nebolo to tak dávno, čo som ho počúval, keď som sa snažil vybrať pesničky na setlist na toto turné a ukázalo sa, že ten album je temnejší ako som si myslel. Teraz mám od neho trocha odstup a ukázal sa poriadne temnejší. V dobe, keď som ho písal, nahrával a vydával som ho v mojej hlave videl ako pozitívnejší, ako v skutočnosti je. Ale vieš, keď si k albumu tak blízko, že ho nahrávaš a si hlboko v tom celom procese, nevieš ho vidieť úplne objektívne. Ale spravil by som na albume Sexorcism niečo inak? Nie. Je perfektný tak, ako je. Je to perfektný album Sexorcism. Ale som prekvapený, ako ponuro to vypálilo. Myslel som, že je to veselšie. Ale sú tam napríklad skladby ako „Romeo ate Juliet“ alebo „Beast is Yet to Cum“ – hlavne teda „Beast is Yet to Cum“, ktoré nenormálne milujem a chcel som ho hrať naživo, ale k tomu sa teraz nedostaneme. Niekedy ale určite áno, lebo je to moja najobľúbenejšia skladba z albumu. Čo je vtipné, lebo som prednedávnom počul nejaké komentáre na album Sexorcism a zistil som, že vôbec nekorešponduje to, aké skladby sa páčia nám a aké im. Je vtipné, že fanúšikom sa páčia skladby, ktoré sa nám nezdajú a naopak. Skvelým príkladom je v prípade albumu Sexorcism skladba „Sodomisticated Animal“, ktoré sme pôvodne ani nechceli dať na album a ľudia ho nakoniec milujú!
Za chvíľu štartujete turné – čo od neho môžeme očakávať?
No, samozrejme niečo nové, ale to, čo ideme tento krát spraviť ... no, samozrejme, bude nové pódium, ako vždy. Bude nový setlist, ale nebudeme mať toľko nových efektov. Skoro všetky efekty sú staršie. Máme tak nenormálne veľký katalóg efektov, že proste využijeme niektoré z nich. Samozrejme, že tam bude aj pár noviniek, ale väčšinu trikov nijak neprerábame.
Čo sa týka setlistu, minulé leto som uvažoval nad tým, že by sme hrali kompletne nový album a potom len také tie povinné jazdy ako „Would You Love a Monsterman“, „Devil is a Loser“ a „Hard Rock Hallelujah“. A skutočne sme nad tým uvažovali. Potom som sa ale (asi pred dvoma týždňami) spýtal pár fanúšikov, ktorí sú hardcore fanúšikovia, čo si o tom myslia. A títo mi povedali, aby som to nerobil. Lebo fanúšikovia nový album ešte nepočuli. A čo ak sa im nebude páčiť? To by bola katastrofa. Lebo ak by sa album fanúšikom nepáčil, všetci by sme mali posratý večer. Takže tento krát sme prišli so skutočne zaujímavým setom. Máme tých pár skladieb, ktoré proste musíme hrať – to je asi tretina setlistu. Nebudeme ale hrať „Snows in Hell“, čo je prvý krát za dlhé roky. Potom tam bude asi tretina skladieb z nového albumu – niečo ako 5-6 skladieb a potom tam máme 5-6 skladieb zo starších albumov, ktoré sú ale takým trocha divným výberom. Budeme hrať nejaké skladby, ktoré sme nikdy nehrali. Máme tam dve skladby, ktoré sme pred tým nehrali naživo nikdy a jednu skladbu, ktorú sme hrali raz, ale asi pred 15 rokmi. Takže to bude zaujímavé, ale mňa osobne teší, že sme vydali už 10-ty album Lordi a z každého sa na setlist dostala aspoň jedna skladba. Ale nie je to zákonite skladba, ktorú by si čakal. Nemusí to byť zákonite singel.
