Samuel Sámel • 8/10
ENEMYNSIDE – Chaos Machine
Do rúk sa mi s miernym oneskorením dostala nahrávka talianskych thrasherov ENEMYNSIDE. To, že nejde o nijakých nováčikov sa človek dozvedel nie len z biografie, ale hlavne zo zvuku – surový, hutný, premyslený. To bola jedna stránka prvého dojmu. Tou druhou bolo, že náročnejšie ucho zachytí, že angličtina nie je rodným jazykom speváka. To mi ale prekvapivo neprekážalo až tak, ako som čakal. Už od prvej skladby počuť silný vplyv klasického thrashu – výrazné zbory skôr vo forme pokrikov, výrazná rytmická gitara a uzemňujúce sóla. Štruktúra skladieb je ale modernejšia a melodickejšia. To je ale miestami mätúce a človek balansuje medzi priamočiarosťou klasického thrashu a melodickosťou, ktorá je snahou priblížiť sa súčasnému poslucháčovi. Vďaka tomu mám ale pocit, že to svoje si tam nájdu všetci.
Aj napriek tomu, že som sa chvíľu prebojúval skladbami (hlavne kvôli spomínanej angličtine), pri štvrtom kúsku som už bol jasný. Singel „Frozen Prison Cell“ dáva vyniknúť všetkému dobrému, čo kapela ponúka – od riffov, ktoré nútia do pohybu, cez masívny vokál frontmana až po bicie, ktoré v pozadí ponúkajú tempo dobre premazaného guľometu. Tu som sa do hudby už ponoril úplne a užíval si výbornú kombináciu vecí, ktoré boli dobré na starých kapiel ako Slayer, Kreator alebo Testament a moderného prístupu k tvorbe a produkcií, ktoré sú mi momentálne bližšie.
„Shitstorm“ – tu už sa blížime ku koncu, čo ale neznamená, že by sme poľavovali. Práve naopak, jedná sa o jeden z najagresívnejších kúskov na albume. Mohutný zvuk podporujú riffy, ktoré Vás nútia niečo rozbiť (alebo niekoho...). Skladby sa striedajú v dobrej pravidelnosti, dĺžkou sa nijak nevymykajú a nad 4 minúty sa dostáva len predposledná „No God In Kolyma“. Po melancholickom intre sa dostávame k akejsi pripomienke toho, čo Stalin okolo rieky svojimi gulagmi vybudoval. A melanchólia s nenávisťou sú pre túto myšlienku asi najlepším tónom, ktorý to vystihne.
Záverečný počin „Devoured“ je už len akýmsi zvukom deštrukcie, rozbitého skla a niečoho, čo mne osobne na prvú pripomínalo hudbu, ktorú pustia na záver melancholického westernu popri tom, ako sa na obrazovke zobrazujú mená hercov. Teda do bodu, kým nezazneli zvuky elektroniky, motorov a záverečné riffy – tento kúsok mi ale prišiel ako potreba naplniť limity a situácia, kedy kapele začne po dlhých dňoch v štúdiu hrabať – záchvat ľahkého šialenstva vo zvukovej podobe. Čo ale neznamená, že to nie je príjemná bodka za veľmi vydareným albumom.