Samuel Sámel
FREEDOM CALL
V rámci power metalovej hudby si Freedom Call ide svoj vlastný svet a s nákazlivým happy metalom tešia tisíce fanúšikov po celom svete. A ak náhodou momentálne nehrajú niekde na okolí, prinášajú svoju energiu aj vo forme DVD. A to je zároveň skvelá príležitosť, aby sme vyspovedali frontmana a zakladateľa kapely Chrisa Baya, ktorého sme našťastie neposlúchli a v rozhovore tak nájdete aj tajomstvo toho, prečo sa vlastne chopil gitary a rozhodol sa venovať hudbe.
Ahoj Samuel, rád ťa počujem! Aj u vás je také strašné teplo?
Áno, ale bývam v horskom prostredí a tak to je o niečo zvládnuteľnejšie.
Na Slovensku máte strašne pekné hory. O dosť divokejšie ako naše Alpy. Milujem to tam. Pamätám si, že sme išli okolo Vysokých Tatier, keď sme tam hrali na jednom festivale s Hammerfall. Len si fakt neviem spomenúť na to, ako sa to tam volalo.
Áno! Máme ich tu :) A teda keď hovoríš o festivaloch – práve vydávate live album nahratý hneď na dvoch festivaloch, že? M.E.T.A.L. Fest sa nahrával v Plzni a Regensburgu. (Áno.) Čo vás inšpirovalo pri výbere práve týchto dvoch festivalov?
To je vlastne veľmi dobrá otázka. Dosť narýchlo sme sa rozhodli, že tieto koncerty budeme nahrávať, takže ak mám byť úprimný, volal som promotérovi Metalfestu – Pragokoncertu z cesty na festival, či by nám nevedeli poskytnúť mikrofóny pre publikum a pred mixpult a či je situácia na nahratie show správna. Pôvodne sme plánovali len pár záberov zo zákulisia, aby sme mali niečo ako road movie a potom sme sa zrazu rozhodli, že nahráme celú show. (Smiech) A aj to je dôvod, prečo dva koncerty – na Metalfeste sme mali len 70 alebo 75 minútový set. Máme teda aj skladby, ktoré sme nahrávali v Regensburgu. Ale myslím si, že sme urobili dobre a máme také “patchwork DVD” a nie klasickú hollywoodsku produkciu so všetkými prípravami. Pre mňa je to oveľa autentickejšie a to aj preto, že sme sa tak rozhodli spontánne. Myslím, že je to trochu odlišné od iných DVD, kde máte všetko plánovanie trvajúce mesiace a robíte veci presne podľa rozpisu. Urobili sme úplne klasickú show, len sme ju aj natočili. Bolo to vzrušujúce, lebo sme do poslednej chvíle nevedeli, aký bude výsledok. Ale nakoniec sme s výsledkom maximálne spokojní aj pre jeho autentickosť.
Ako energia týchto vystúpení prispela k celkovej atmosfére live albumu?
Myslím, že publikum je vždy stredobodom našich koncertov. Nezameriavame sa na to, aby sme ľuďom ukázali, ako vieme hrať na nástroje alebo aké vieme finty. Prichádzame zahrať show, aby sme sa zabavili a hlavne, aby sme zabavili ľudí! Aby mohli zabudnúť na svoje súkromné problémy a počas trvania koncertu sa proste len bavili. To je podstatou Freedom Call.
Urobili ste nejaké špeciálne výbery skladieb pre vystúpenia v momente, keď ste si uvedomili, že toto bude „DVD show“?
Nie. (Smiech) O to išlo – neboli sme na to pripravení. Nemali sme skúšky na špeciálne predstavenia. To bola tá vzrušujúca vec. Okrem toho – tie koncerty sme hrali s dvoma rôznymi bubeníkmi. Na Metalfeste bol ako náhradník bubeník Chris Widmann, ktorý žije neďaleko Mníchova a na koncerte v Regensburgu bol bubeníkom Kevin Kott z Masterplan, môj dobrý priateľ. Je to patchworková vec, vieš?! Proste sme spojili dve úplne odlišné vystúpenia, aby sme našim fanúšikom priniesli jeden živý album.
Keď hovoríme o DVD – nemyslíš si, že celá táto vec s dvoma vystúpeniami s dvoma bubeníkmi môžu byť pre ľudí trochu mätúce?
Možno aj hej. (Smiech) Ale nejak sme o tom neuvažovali. Proste sme chceli vytvoriť niečo špeciálne a išli sme do toho v takej situácií, v akej sme sa práve nachádzali. Nemali sme stáleho bubeníka, čo bolo aj z dôvodu pandémie, nenútili sme nikoho, aby to zobral na plný úväzok. Ale čoskoro ohlásime veľmi príjemnú novinku v súvislosti s celou touto situáciou s bubeníkom. Možno je mätúce aj to, že na bonusovom DVD z koncertu na 70,000 Tons, máme ešte aj tretieho bubeníka – Klausa Sperlinga. Takže jeden živý album a traja bubeníci. To je rozhodne niečo, čo musíte vidieť, nie? Pôvodne som chcel zohnať aj štvrtého či piateho bubeníka, ale podarilo sa mi zohnať len troch. (Smiech)
Sú na albume nejaké špecifické momenty alebo skladby, pri ktorých sa tešíš, že ich budeme vidieť alebo počuť?
Samozrejme. Pre Blue Ray z Metalfestu som napísal novú pieseň s názvom M.E.T.A.L. Fest a je venovaný tomuto úžasnému festivalu v Plzni v Českej republike. Na festivale Masters of Rock predstavíme túto pieseň naživo ľuďom v Česku a som si 100% istý, že sa im bude páčiť!
Nakoľko si myslíš, že živé albumy dokážu zachytiť základnú podstatu live show Freedom Call? Naživo sú vaše koncerty plné pozitivity, energie a zvláštneho druhu šťastia a myslím si, že je ťažké zachytiť tieto veci na nahrávke.
Vo všeobecnosti áno. Väčšinou, keď natáčaš šou, máte všetky prípravy kamier a nahrávacieho systému a myslím, že veľa hudobníkov je trochu nervóznych, aby ľuďom prinášali také tie vtipné veci, ľahký humor a šťastie a myslím, že toto je ten pravý a hlavný dôvod, prečo sa to podarilo. My sme normálne hrali naše koncerty. Bez toho, aby sme sa z toho nejak stresovali. Myslím, že to je jediný dôvod – hrali sme našu show len pre ľudí. V centre pozornosti tohto Blue Ray je publikum. Preto máme veľa záberov z davu, kde ľudia oslavujú, spievajú, žúrujú, hádžu hlavami a myslím, že veľa ľudí by sa na tomto DVD mohlo spoznať a to je dôležitejšie ako celý výkon kapely.
Už si povedal, že Metalfest je skvelý festival, ale aká veľká bola rola ľudí v publiku pri rozhodovaní, že tieto dve konkrétne koncerty budú tie, ktoré skončia na DVD?
V Česku a na Slovensku je to vlastne rovnaké. Obe krajiny sú veľmi dobrým miestom pre Freedom Call, máme tam veľa priateľov a to bol o dôvod viac nahrávať show v Česku. Teda, je mi veľmi ľúto, že sme nemohli nahrávať na Slovensku, ale možno nabudúce.
Ako sa pre teba osobne líši vystupovanie naživo a spojenie s publikom od štúdiového nahrávania?
Myslím, že hrať koncerty, hrať na festivaloch, byť na turné a cestovať po svete – pre mňa osobne je to dôvod, prečo trpieť v štúdiu, to je dôvod prečo písať nové piesne. Jediným dôvodom je ísť von a môcť hrať pred ľuďmi. Byť na turné, vieš? To je najdôležitejšia časť Freedom Call. Nie som ten typ človeka, ktorý sedí celé týždne alebo mesiace v štúdiu, len aby napísal nové piesne a vymýšľal nové beaty a groovy alebo zvuky alebo niečo podobné. Píšem piesne, aby som mohol ísť na turné. Pre mňa je to jediný dôvod. To je môj život. A pokiaľ viem, to isté môžem povedať o členoch kapely. Uvažujú rovnako ako ja.
Momentálne je zvykom, že kapely vydávajú k albumom špeciálne edície, limitované doplnky k albumom a podobne. Plánujete niečo podobné aj vy?
Máme veľkú release party na festivale Masters of Rock vo Vizoviciach v Čechách a deň predtým máme ešte jednu show v Nemecku, takže špeciálny je ten “veľký párty víkend”, ktorý je pred nami. Tešíme sa naň a predstavíme aj našu novú skladbu “M.E.T.A.L. Fest“ a celkom sa tešíme aj na to, ako ľudia na pieseň zareagujú, ale som presvedčený, že sa im bude páčiť a budú si spievať s nami.
Čo sa týka plánov na turné, sme uprostred leta, takže teraz je to všetko o festivaloch, ale čo zvyšok roka? Aké sú vaše plány na zvyšok roka – môžeš nám niečo prezradiť?
Áno, myslím si, že po tomto čase, ktorý sme počas tejto pandémie pretrpeli a všetko sa zastavilo, sme dosť zaneprázdnení písaním nového štúdiového albumu, ktorý by mal vyjsť budúci rok. To je jeden z dôvodov, prečo by sme mali na jeseň – v októbri až decembri – mať menej koncertov, pretože budeme produkovať nový štúdiový album. Dozrel na to čas. Takže plánujeme trocha trpieť v zime, aby sme nahrali a vyprodukovali album a potom zase párty počas toho, ako pôjdeme na turné budúci rok. Očakávame teda plnohodnotné turné na budúci rok.
Ako sa ako frontman pripravuješ – psychicky aj fyzicky – na hranie večer čo večer?
Ako spevák sa o svoj hlas musíš vždy starať. Je to kvôli nejakým chorobám a tak – ale ja nie som spevák, ktorý sa o to príliš stará. Väčšinou sa rozprávam s ľuďmi a musím robiť veľa vecí, ktoré speváci bežne robiť nemusia – ako nosenie vecí, príprava pódia a okrem toho som aj vodičom tourbusu. Nevidím sa ako typický spevák v rockovej kapele. Som len členom, rovnako ako všetci ostatní. Nerobím rozdiely napríklad medzi basgitaristom a spevákom.
Keď už sme si povedali to všetko – šoféruješ, nosíš veci, samotné koncertovanie je dosť náročné na čas a energiu – ako si udržiavaš energiu a neuveriteľný entuziazmus, ktorý prinášaš na pódiu?
Pijem VEĽA piva! (Smiech) To je môj tréning. Buďme ale chvíľu vážni – fyzicky, športujem – behám, bicyklujem na horskom bicykli a som stále zaneprázdnený. Som zaneprázdnený všetkým – robím manažment kapely, organizujem veľa vecí okolo koncertov a som stále v pohybe. Myslím, že ťa to udržiava v dobrej kondícii.
OK, a čo všetka tá pozitívna energia, ktorú prinášaš na pódium? Všetko spomenuté vyššie je trochu stresujúce, vieš?
Myslím si, že je to ten istý stav, s ktorým sa v skutočnosti zaoberá každý. Máš nejaké temné momenty, nejaké komplikované situácie v tvojom živote a myslím si, že toto môže byť nejaký druh sebaterapie. Keď sedím v štúdiu a píšem nové veselé piesne – je to pre mňa istý druh terapie. Väčšinou robíš opak toho, na čo myslíš, vieš?! Som tiež šťastný človek, ale každý má vo svojom živote svoje temné chvíle a toto mi pomáha prežiť tieto chvíle a vrátiť sa späť do „šťastného života“.
Máš nejaké špecifické rituály alebo zvyky, ktoré zvykneš robiť pred tým, ako vyjdeš na pódium?
Pite hromady piva. (Smiech) Okrem toho nemáme žiadne rituály. Žiadne držanie sa za ruky alebo robenie vtipných vecí, nič. Nepotrebujeme nejaké rituály, aby sme sa motivovali. Takže je to asi naozaj len tým pivom. (Smiech)
Keď ste na turné, sú tu rozdiely medzi pódiami – ako sa prispôsobujete pódiu a ako prispôsobujete k vystupovaniu podľa miesta, kde momentálne hráte?
Myslím, že s Freedom Call... Keď si zoberieš veľké kapely ako Iron Maiden alebo Kiss alebo Judas Priest, hrajú len na veľkých pódiách. Hrajú len na štadiónoch, vo veľkých halách a viem si predstaviť, že si to celé už nedokážeš vážiť. Každodenné hranie vo vypredaných halách – OK, zarábaš veľa peňazí, ale to nie je hlavný dôvod – ale myslím si, že je oveľa zaujímavejšie, aspoň teda pre mňa – je to oveľa väčšia výzva mať oboje z toho. Niekedy hráme na Wackene pred 80 000 ľuďmi a na druhý deň hráme v malom klube pre 150 ľudí. Myslím si, že toto je ten rozdiel, ktorý robí váš život pestrejším a vďaka ktorému sa oveľa viac oplatí cestovať a stretávať sa s ľuďmi. Je to pre mňa lepšie, ako keď si vždy v pohodlných hoteloch, vždy pod dohľadom ochranky a cestuješ po svete súkromným lietadlom. Je to oveľa pestrejšie a stojí za to naozaj tvrdo pracovať a ísť krok za krokom k vyššiemu statusu. Myslím, že to je výzva.
Aké sú najväčšie výzvy, ktorým musíš čeliť, keď si na turné dlhší čas?
Byť na turné dlhšie… hm, najdlhšie sme boli na turné 8 týždňov. Boli sme na turné s Hammerfall a myslím si, že 8 týždňov je už príliš dlho. Už zabúdaš, kde si, koľko je hodín a každý deň je úplne rovnaký. Takže každý deň príprava, zvuková skúška, hotel alebo tour bus a ďalší deň ideš do ďalšieho mesta, aby si to zopakoval. Najradšej som, keď má turné maximálne 4 týždne. Potom potrebujem prestávku. Pre moje duševné zdravie, nie kvôli fyzičke. Je lepšie opäť nazbierať trochu energie, pretože pri dlhšom turné sa dostáva na kritickú hladinu.
Keď ste na turné, spája sa s tým aj kopa zážitkov a niektoré z nich s tebou zostanú navždy – môžeš sa podeliť o niektoré z tých najpamätnejších, ktoré máš? Najlepšie aj najhoršie.
Myslím si, že každé predstavenie má svoje veľmi pekné momenty a myslím, že nemôžem povedať, že si pamätám každé jedno predstavenie, ktoré som kedy hral. Na každom koncerte hráš tie isté skladby, pretože počas turné takmer nikdy nemeníš setlist, ale publikum je každú noc úplne iné. Dôvodom môže byť mentalita ľudí – je veľký rozdiel, či hráš v Španielsku alebo Nórsku, pretože je to iná mentalita fanúšikov. Aj v Južnej Amerike – je rozdiel, keď hráš napríklad v Brazílii a Mexiku. Ľudia reagujú rôzne. To je celkom výzva. Ale počas turné získaš veľa skúseností, stretneš veľa ľudí a môžeš sa s nimi rozprávať a je to celkom vzrušujúci život. Napríklad – keď sme hrali posledné turné s M.E.T.A.L. albume, v tourbuse bolo príliš málo miesta – pretože na tom turné boli 3 kapely – tak som sa rozhodol jazdiť súbežne s mojím tourbusom. Takže som šoféroval a zvyšok kapely bol vo veľkom tourbuse a ja som jazdil sám a to bola ďalšia veľmi zaujímavá skúsenosť, pretože som mohol skutočne počítať kilometre, ktoré som najazdil. Myslím, že to bolo 17 000 kilometrov, ktoré som najazdil súbežne s tourbusom a môžem povedať, že to bol veľmi pekný zážitok. Myslím, že môžeme pokojne povedať, že na tom turné som nebol rockovou hviezdou, ale hviezdou ciest. (Smiech)
Našťastie si neviem spomenúť na žiadne naozaj zlé momenty z turné. Môžem ísť za svojou vášňou a stretávať veľa príjemných ľudí a nespomínam si, že by som stretol skutočného debila alebo niečo také. Myslím, že najhoršie na turné je, keď ochorieš, teda aspoň pre mňa. A tým nemyslím nejakú vážnu chorobu – normálne prechladnutie. Mne ako spevákovi sa to stalo, keď sme boli na turné v Čechách s M.E.T.A.L. a trvalo mi asi tri alebo štyri dni, kým som sa vrátil do normálneho stavu.
Keď sa pozrieš späť na svoj život koncertujúceho hudobníka – ako život na turné ovplyvnil tvoj osobný rast a tvoj pohľad na život?
Myslím si, že pre hudobníka je cieľom dostať sa na pódium a hrať živému publiku. To je dôvod, prečo v mladosti cvičíme doma, to je snom každého jedného hudobníka. Byť na pódiu, hrať pesničky a rozprávať sa s ľuďmi. A je veľmi uspokojujúce vrátiť sa z turné a vidieť, že máš výsledok, odozvu ľudí, pretože to stojí za to tvrdo pracovať na nových skladbách alebo trénovať svoje schopnosti na nástroji, ktorému sa venuješ alebo pracovať na hlase. To stojí za to. Neviem si predstaviť, že by som musel chodiť do kancelárie a pracovať od deviatej do piatej. Myslím, že je to zvláštny druh života, ktorý žiješ ako hudobník na turné. Myslím, že sú niektorí hudobníci, ktorým sa to nepáči a radšej pracujú v štúdiu alebo píšu piesne a aranžujú ich. Ale sú aj takí, ktorí chcú ísť len na turné a môžem ti povedať tajomstvo – stal som sa hudobníkom len preto, aby som ľahšie balil dievčatá... a to je všetko. (Smiech) Myslím, že to bol jediný dôvod, úprimne povedané, mať viac dievčat. No...a viac piva. (Smiech) Ale toto tam nedávaj. (Smiech) Väčšina rozhovorov by bola riadne rýchla, ak by som úprimne povedal, že všetko je to o ženách a o pive. (smiech)
Zmenil sa za tie roky nejak tento postoj?
Samozrejme. Po tých rokoch už nie som pred vystúpením taký nervózny a počas pandémie som si uvedomil, že mi chýbajú turné a cestovanie, ale v skutočnosti som si uvedomil, že takáto chvíľková prestávka sa dala prežiť, takže som až tak netrpel. Mal som túto prestávku na dva roky a hral som niekoľko koncertov ako sólový umelec, ale aj s Freedom Call. Najviac mi ale chýbalo cestovanie a možnosť byť v spoločnosti členov kapely, našich priateľov a fanúšikov. Vtedy, asi pred 20 rokmi, som bol pred každým vystúpením neuveriteľne nervózny a to sa za tie roky zmenilo. Stále je to ale moja vášeň.
