Taliansky fenomén symfo death metalu sa konečne po dlhých a nekonečných piatich rokoch vracia s novinkou v podobe albumu Opera. Kapela má tých noviniek viac a vlastne celý album tak trochu jednu veľkú novinku pripomína. Je poznačený nie jednoduchými covidovými rokmi, ale aj veľmi vážnou, takmer tragickou nehodou Francesca či odchodom Paola a toto celé vyústilo v tak trochu nový zvuk?!
Áno, do istej miery to tak je. Zvukovo je Fleshgod Apocalypse stále jasne rozpoznateľný, no aj tak je na novom albume niečo sviežejšie, priam znovuzrodené. Počúvam ho už prakticky bez prestávky niekoľký krát za sebou a stále objavujem nové zvuky, postupy a prekvapenia a veľmi ma to baví. Je pravda, že album nie je veľmi dlhý a zhltnete ho prakticky na jedno sústo, no o to intenzívnejší jeho posluch je. Azda najväčšou zmenou, na ktorú si možno niektorí fanúšikovia budú musieť zvykať je aj fakt, že Veronica hrá prím a to nielen na obale albumu, ale dovolím si povedať, že sa tak trochu stala ´frontwomanka´ kapely. Predstavuje nielen svoj nádherný a silný soprán a čo všetko s ním vie a že toho nie je málo, ale ukazuje a predstavuje aj iné polohy svojho inštrumentu, mnohé veľmi netradičné.
Všetci hudobníci žiaria, je to óda na umenie a talent. Album pôsobí veľmi kompaktne, najmä ak zoberieme do úvahy, že je to žánrovo veľmi komplexné dielo. Kapele sa podarilo založiť nový subžáner metalu, opera metal. Táto škatuľka absolútne trafila do čierneho spôsob, akým by som tento epický opus opísala. Je to dramatické a plné zmien temp, ale vysoko vizuálne. Postupne sa odhaľujú silné a dychberúce orchestrácie na pozadí nádherných melódii, aj napriek faktu, že album je stále v štýle plnohodnotného death metalu. Je to v podstate plne funkčné operné dielo, ktoré si viem predstaviť nie len ako hudobný album.
Nezaostávajú ani texty, ktoré rozpitvávajú najrôznejšie témy, spoločným menovateľ by však mohli byť dve nosné – umenie a umeleckosť a v neposlednom rade smrť alebo lepšie povedané (ne)smrteľnosť a to z rôznych uhlov pohľadu. Na tento si treba nájsť čas, venovať mu ho a odmena v podobe neopakovateľného umeleckého zážitku sa dostaví. Je to fenomenálne dielo. Klobúk dole pred všetkými, ktorí sa na ňom akýmkoľvek spôsobom podieľali. Tento album mi urobil neskutočnú radosť. Je to pre mňa dar na koniec leta, môjho milovaného leta, ktorý mi pomôže prežiť zimu a to doslova. Pre mňa je to album roka, je to veľmi pravdepodobne to najzaujímavejšie, čo som v tomto roku počula a neviem, či to dokáže niečo ešte prekonať. Aj keď sa rada nechám prekvapiť.
11/10 🙂
TRACKLIST
- Ode to Art (De‘ Sepolcri)
- I Can Never Die
- Pendulum
- Bloodclock
- At War with My Soul
- Morphine Waltz
- Matricide 8.21
- Per Aspera Ad Astra
- Till Death Do Us Part
- Opera
