reportaz_2016-11-30_Mono_Alcest - HELLMAGAZINE

Hľadaj
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

REPORTÁŽE
MONO, ALCEST, PG.LOST
30.11.2016, Szene, Viedeň

 
Netuším koho napadlo dať dokopy tieto tri hudobné telesá, každopádne to bol výborný ťah. Napriek tomu, že sa toto turné zastavilo aj na Slovensku cestovať štyristo kilometrov sa mi nechcelo ani náhodou. A preto už tradične padla voľba na Viedeň.

Švédska post-rocková kapela PG.LOST bola pre mňa neznámou veličinou, o to viac ma prekvapila ich vyzretá produkcia. Ich aktuálny album "Versus" vyšiel pod vydavateľstvom Robina Stappsa (THE OCEAN) Pelagic Records, čo už naznačilo istú mieru kvality. Svižný post-rock prevažne v čisto inštrumentálnej forme tvorí skupina viac menej podľa tradičných postupov. Rozsiahle hudobné plochy s nádhernými gitarovými motívmi sú základným stavebným kameňom ich tvorby. No dokážu aj riadne potemnieť a v tejto polohe pripomínajú svojich krajanov CULT OF LUNA. A keď basgitarista a klávesák Kristian Karlsson pridal do hudby svoj hrdelný spev, tá podobnosť bola ešte znásobená. Vtipné je, že až pri písaní tohto reportu som zistil, že Kristian pôsobí v aktuálnej zostave COL, takže nejde o podobnosť čisto náhodnú. Tá bola najciteľnejšia v predposlednej skladbe ich setu. Čudujem sa, že ňou neukončili svoje vystúpenie, pretože svojou intenzitou prevýšila všetky ostatné. Namiesto nej si zvolili na záver o niečo veselšiu skladbu "Terrain". PG.LOST príjemne prekvapili a myslím, že rolu predskokana zvládli na výbornú.

Francúzke duo ALCEST vydalo na jeseň tohto roku výborný album "Kodama", ktorým sa čiastočne vrátili k svojej staršej tvorbe. Na nahrávke nenájdete jedno slabšie miesto a rozhodne patrí medzi to najlepšie, čo kedy vytvorili. Najviac ma preto zaujímalo ako obstoja nové skladby v konkurencii osvedčených hitov. Skupina si je zrejme vedomá nesporných kvalít  novinky a s výnimkou jednej skladby z nej postupne odohrala všetky piesne. Asi najviac na mňa zapôsobila dvojica "Eclosion" a "Oiseaux de Proie", ktoré boli ozdobou ich setu. Zo starších piesní nesmeli chýbať veľké hity ako "Autre Temps", "Percées De Lumière" či "Écailles De Lune". Tradičná kombinácia jemných, miestami až snových rockových pasáží v kontraste s drsnými black metalovými motívmi funguje bezchybne. Spevák skupiny Neige je v oboch polohách presvedčivý, no jeho blackové screamy ma vždy dostanú. A je super, že s týmto korením zaobchádza šetrne, čím však znásobuje jeho účinok. ALCEST nezabudli ani na album "Shelter" a zahrali z neho "L'eveil des muses" a na úplný záver desaťminútový opus " Délivrance". Koncertná zostava kapely je dlhé roky nemenná a tvoria ju okrem dvoch stálych členov (Neige/Winterhalter) basgitarista Indria Saray a gitarista Pierre Corson. Kapela ako  celok funguje veľmi kompaktne a po inštrumentálnej stránke pôsobí mimoriadne sebavedome. No po ľudskej stránke ostávajú stále skromní a pokorní, čo sa cení. Skvelý set ešte podčiarkol dokonalý zvuk, ktorý sme si užívali po celý večer.

Setlist ALCEST

Kodama
Je suis d'ailleurs
Écailles de lune - part 1
Autre temps
Oiseaux de proie
L'eveil des muses
Eclosion
Percées de lumière
Délivrance

Keď som pred troma rokmi videl MONO prvý krát naživo v bratislavskom Randale bol to pre mňa šok. Ich živé vystúpenia sú minimálne o jednu triedu intenzívnejšie ako štúdiové nahrávky. A hneď úvodnou kompozíciou "Ashes In The Snow" odpálili jedno z najlepších vystúpení, aké som tento rok videl. Fakt nepreháňam. To čo sa dialo v Szene tento večer bola oslava hudby v čisto inštrumentálnej forme. Skupina nás previedla rajom, očistcom ako aj peklom. Od najjemnejších melancholických pasáží cez energické post-rockové výboje až po sonické výbuchy o sile atómovej bomby. Nie je veľa kapiel, ktoré dokážu udržať plnú pozornosť poslucháča a dokážu to aj bez vokálov. Dvojica gitaristov Takaakira Goto a Hideki Suematsu sedela trocha neobvykle na nízkych otočných stoličkách, no aj tak z nich sršala neskutočná energia a rozhodne nepôsobili staticky. Basgitaristka Tamaki Kunishi so smrteľne vážnym výrazom tváre pôsobila trochu statickejšie, no svojou bezchybnou hrou skvele asistovala famóznemu bubeníkovi Yasunori Takadovi. Nie je jednoduché opísať slovami akú silu má hudba MONO pri živých vystúpeniach, pokiaľ to človek nezažije na vlastnej koži. A pochybujem, že tomu aj niekto uverí kto to naozaj nezažil. Absolútnym vrcholom ich vystúpenia bola záverečná takmer osemnásť minútová skladba "Requiem for hell". Titulná skladba z aktuálnej nahrávky svojou temnou silou, podmanivou atmosférou a disharmonickými pasážami vyobrazila peklo v tých najdesivejčích farbách. To čo som prežíval pri počúvaní tejto piesne možno pokojne nazvať katarziou. Jasným indikátorom kvality tohto vystúpenia bol aj môj neukojený hlad po tejto muzike. Po skončení ich setu som mal pocit, že minimálne takú hodinku by som ešte potreboval, čo sa mi už dávno nestalo.

Setlist MONO

Ashes in the Snow
Death in Rebirth
Dream Odyssey
Pure as Snow (Trails of the Winter Storm)
Recoil, Ignite
Requiem for Hell

Táto skvelá akcia u mňa figuruje ako vážny kandidát na koncert roka. Za pár dní však prebehne vo Viedni ešte jedna akcia, ktorá by mohla zamiešať poradím. Bodaj by sa tak stalo.

Objektív

Vo viedenskom klube Szene som fotografoval už veľa krát a poväčšinou je to pôžitok. Majú tam kvalitné osvetlenie a neboja sa ho použiť. Fotopit s kapacitou pre cca osem ľudí úplne postačuje. Veľkosť pódia a symetrické osvetlenie je ako stvorené pre môj 8mm fish-eye objektív a keď sa zadarí, lezú z neho zaujímavé fotografie. Tento večer sa svietilo prevažne zo zadu a z bokov, čím sú fotografie trochu iné ako obvykle. S výslednou galériou som čiastočne spokojný.  

Použitá technika
- Canon EOS 5D mark II
- Canon EOS 550D
- Canon EF 24-70mm f/2.8L USM
- Samyang 8mm f/3.5 Aspherical Fish-eye
Podrobný exif nájdete na tomto odkaze - FLICKR.COM

Pridal: Martin Mayer
Foto: Martin Mayer
 
© 2016 HELLMAGAZINE
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky