reportaz_2016-11-14_Impericon_Never_Say_Die - HELLMAGAZINE

Hľadaj
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

REPORTÁŽE
IMPERICON NEVER SAY DIE! TOUR 2016
 WHITECHAPEL, THY ART IS MURDER, CARNIFEX, OBEY THE BRAVE, FALLUJAH, MAKE THEM SUFFER, POLAR
 
14.november 2016, MMC klub, Bratislava

Jesenný Impericon Never SayDie! si tento rok našiel cestu aj do nášho hlavného mesta a vďaka organizátorom z Octopus promotion si aj slovenský fanúšikovia budú môcť vypočuť svetovú špičku deathcorového žánru.

Aj napriek včasnému štartu dnešnej akcie (17:45) bolo bratislavské MMC-čko vcelku zaplnené už pri sete prvej kapely POLAR. Mladíci z Anglicka ponúkli osadenstvu moderne znejúci hardcore s metalovými vplyvmi a pred pódiom sa mihli aj prví povzbudzovači. Zvuk na mňa pôsobil dosť hlučne, hlasitosť mohla byť pokojne nižšia, ale večer sa len rozbiehal. Hudobne to bol veľmi vyvážený set. Surové hardcorové pasáže, vzdorovité a zúrivé u mňa síce zavážili viac, ale aj emotívne melodickejšie časti mali niečo do seba. Hlavne, že vokalista Adam vie poriadne zatlačiť na pílu a jeho agresívny spev podrhol kvalitu ich dnešnej premiéry v Bratislave. Na pódiu ich vystriedali Austrálčania MAKE THEM SUFFER, ktorí sa môžu pochváliť aj členom nežnejšieho pohlavia, a to klávesáčkou Louisou. Tá sa do hrania oprela naozaj zúrivo, škoda len, že jej klávesy aj spevy úplne zanikli kvôli výraznej gitare. Prvé dve tretiny setu bola gitara totálne nahlas, takmer prehlušila aj bicie a basu a až posledné dve skladby znelo všetko bezchybne. Dôvodom jej zvýraznenia mohla byť absencia druhej gitary. Keďže klávesy v deathcorovej kapele nie sú štandardom a v hudbe mladých Austrálčanov stoja dosť v popredí, napadá ma len jedna formácia s podobnou štruktúrou, a to je WINDS OF PLAGUE so sympatickou Alanou za klávesmi. Dnes je dosť v móde vkladať do muziky rôzne elektronické prvky, ale v tomto prípade ide skôr o symfonické pasáže, ktoré sú v tomtožánri naozaj ojedinelé. Hudobne to bolo na mňa až príliš „dosekané“, čo sa ukázalo aj pod pódiom, miestami to tam bolo dosť nebezpečné. Fanúšikovia deathcoru majú svoj charakteristický mosh. Nebezpečne metajú všetkými končatinami až to vyzerá, akoby ich chceli odhodiť. Ktovie ako pokročila metalová evolúcia, možno by im dorástli nové. Keďže dnes večer vystúpilo celkovo sedem kapiel, jednotlivé sety boli naozaj krátke (25-30 min), ale to som pocítila až pri dlho očakávaných FALLUJAH. Ak sa nemýlil zazneli 4 skladby, ale v prípade tohto death metalového zoskupenia by som si pokojne vypočula na živo celý ich nový album „Dreamless“. Ide však o technicky náročnú muziku s atmosferickými pasážami, ktorá dnešnému zväčša mladučkému publiku až tak nerezala. A aj napriek spevákovým častým (priam až otravným) výzvam to pod pódiom nevrelo ako pri prvých dvoch formáciách. Z vystúpenia FALLUJAH som tak trochu rozčarovaná, a to nielen kvôli krátkosti setu, ale celkovo do konceptu tohto turné nezapadli.Naopak nasledujúca kanadská formáciaOBEY THE BRAVE s Alexom Erianom (DESPISED ICON) za mikrofónom akoby do osadenstva klubu pustila stovky voltov a MMC ožilo vďaka elektrizujúcemu a energickému hardcoru. Pätica muzikantov točila jednu pecku za druhou bez zbytočných rečí a s obrovským nasadením. Hoci hudobne nejde o žiadny prevratný materiál, podobné kapely dokážu práve na živo strhnúť publikum na svoju stranu. Môžu za to aj zborové spevy, surový hardcore metal, aj keď s občasnými melodickými vsuvkami, ale koniec koncov Alexov mocný rev zaobalim všetko do nekompromisného deathcore/hc nátresku. Bolo to zatiaľ najlepšie vystúpenie večera, ale hlavné kapely nás ešte len čakali.

Nikdy nezabudnem, ako som po prvý raz počula na živo kalifornskú partičkuCARNIFEX, bolo to na Brutal Assaulte v roku 2009. Už v tom čase dokázali rozsekať festivalové publikum na cucky a pamätám sa, ako všetci moji známi hovorili len o nich. Odvtedy nahrali už štyri dlhohrajúce albumy a v žánrovej škatuľke deathcore patria k absolútnej špičke. Dnes im fanúšikovia v bratislavskom MMC vytvorili úrodnú pôdu, a tak mohli zasiať zlo, peklo a temnotu, ktoré sú pre ich deathcore také charakteristické. V súčasnosti už ani imidž nesmie chýbať a vokalista Scott sa týmto heslom riadi od hlavy až po päty. Vystupuje celý v čiernom a vybíjanom s tmavými tieňmi okolo očí. Aj vďaka jeho ukričanému vokálu a temným pasážam bol v spojení s ich muzikou často skloňovaný black metal, čo ostatný album „Slow Death“ ešte viac podčiarkuje. Čo je v ich hudbe nové sú elektronické až orchestrálne pasáže, ktoré mi na spomínanom albume spočiatku veľmi vadili (pripomenuli mi CRADLE OF FILTH bez srandy), ale pokroku človek nezabráni a aj keď CARNIFEX ostávajú verní deathcoru, ich snaha posunúť sa v ústrety progresie je prirodzená. Práve posledné albumy dostali v setliste viac priestoru, odzneli titulné skladby z posledných dvoch albumov („Slow Death“, „Die Without Hope“), ako aj ďalšie tracky(„Drownme in Blood“, „Hatred and Slaughter“) a rozlúčili sa peckou zo staršieho albumu „Hell Chose Me“, ktorá pre mňa vyjadruje všetko, čo CARNIFEX predstavujú – zúrivosť, techniku, sekanice, temnotu a posolstvo pre všetkých metalistov: „Goddamnthisworld, Goddawn my life, I didn’t choosehell, hellchooseme!“. Ich dnešný koncert bol skvelý aj po zvukovej stránke, nechýbala mu brutalita a toto profesionálne vystúpenie si vyslúžilo aj obrovský potlesk a veľkú priazeň zo strany fanúšikov.

Aj keď tento minifest by nemal mať headlinera, poradie kapiel nebolo náhodné a predposlednou formáciou dnešnej akcie boli Austrálčania THY ART IS MURDER reprezentujúci rovnako ako ich predchádzajúci kolegovia deathcore. Už takmer rok koncertujú bez stabilného speváka po odchode skvelého vokalistu CJ Mc Mahona a za mikrofónom sa odvtedy vystriedali niekoľkí vokalisti. Na toto turné si vzali Nicka Arthura z deathcorových MOLOTOV SOLUTION a bola to veru skvelá voľba. Štart titulnou skladbou s ostatného albumu „Holy War“ mi úvodným sirénovým riffom  nachvíľu pripomenul AS I LAY DYING v ich začiatkoch, ale muzika Austrálčanov siaha oveľa hlbšie do death metalu, a práve to v ich tvorbe milujem. Obsahuje dostatok break downov a sekaníc, aby stále mohla mať v názve CORE, ale pritom je stále poriadne agresívna a brutálna pre death metalových priaznivcov. Dnešný setlist tvorili skladby z posledných dvoch albumov („Holy War“, „Hate“), zvuk bol výborný a atmosféra intenzívna. Do detailov zachádzať ani nemôžem, lebo na THY ART IS MURDER som sa bavila asi najviac z celej dnešnej akcie a neriešila nič okolo seba. A myslím, že aj celé osadenstvo klubu zdieľalo so mnou toto nadšenie. Pre mňa to bolo dnes najlepšie vystúpenie!

Najviac priestoru dostali knoxvillský WHITECHAPEL, ale pri troch posledných formáciách je veľmi ťažké posúdiť, či je niektorá lepšia ako tá druhá. WHITECHAPEL ma z nahrávky nikdy príliš neoslovili, ale na živo mal ich set vždy brutálny a agresívny náboj. Momentálne vystupujú s novým materiálom a pochopiteľne aj setlist obsahoval značnú časť skladieb z ostatného albumu „Mark of the Blade“ (Elitist Ones, Mark of the Blade, Tremors, Bringme Home). Od začiatku koncertu sa sekalo a besnelo, a to nielen na pódiu, ale aj pod ním. Osadenstvo premenené na mlynček na mäso sa nedalo zastaviť a mohutná energická atmosféra sa vracala z publika priamo ku kapele. Za masívny zvuk bezpochyby môže prítomnosť troch gitár, čo je pre túto partičku charakteristické, ale aj šikovný a presný Ben Harclerode za bicími. No ústrednou postavou je aj v tomto prípade vokalista Phil Bozeman, pri ktorom ma vždy udivuje, ako môže z tak útleho tela vyjsť tak nespočetne veľa brutálnych tónov. Od guturálneho vokálu, po corové screamo a dokonca tento koncert neobišli ani jeho čisté vokály, ktoré sa na poslednom albume objavujú vo väčšej miere. Najviac prekvapila skladba „Bringme Home“ s „toolovským“ nádychov, ktorá je pre ich tvorbu veľmi netradičná. Je to pomalšia a hlavne melodická vec, kde Phil veľmi efektne stojaci a nasvietený z profilu spieval čistým vokálov. Ale skladba sa pomaly stupňovala až skončila v tradičných deathcorových vodách. Takýto moment som naozaj nečakala a myslím, že priniesol príjemné spestrenie ich dnešného vystúpenia. Fanúšikovia sa snáď nezľakli, lebo ďalej sa pokračovalo klasickými deathcorovými peckami zo starších albumov až sa koncert chýlil ku koncu skladbami „Possession“ a „Thisis Exile“. Na koniec teda poriadna brutalita, klepačka a sekanica. Až pri týchto dvoch skladbách som si uvedomila, aký citeľný je ich obrat v muzike od neúprosne rýchleho a priamočiareho deathcoru upínajúcemu sa viac k death metalu až k súčasnej tvorbe, ktorá je oveľa melodickejšia, obsahuje viac gitarových sól a atmosferických častí. To samozrejme nemusí byť na škodu, každá kapela si chce vytvoriť svoju vlastnú pečiatku a odlíšiť sa. Či sa to podarilo práve WHITECHAPEL, to už nechám na vás. Hlavné je, že aj týmto setom potvrdili, že sú špičkovou koncertnou kapelou.

Octopus promotion nás neustále tešia organizovaním prvotriednych koncertov a aj dnešná vysoká účasť svedčí o tom, že si táto agentúra vie dobre vybrať spomedzi mnohých európskych tour. Len tak ďalej, tešíme sa aj na ďalšie akcie!

Pridal: Petra Šrámková
Foto: Martin Mayer
 
© 2016 HELLMAGAZINE
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky