reportaz_2016-11-10_Opeth - HELLMAGAZINE

Hľadaj
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

REPORTÁŽE
OPETH, SAHG
 10.11.2016, Arena, Viedeň
 
Švédske progresívne hviezdy OPETH koncom septembra vydali svoj v poradí dvanásty album s názvom „The Sorceress“. Ide o tretiu nahrávku, ktorá je výrazne ovplyvnená psychedelickým art-rockom 70. rokov. Mne je toto ich nové smerovanie sympatické a preto som sa vybral na ich koncert do Viedne, kde som v poslednej dobe častejšie ako na domácich akciách. Dva dni pred začiatkom sa koncert definitívne vypredal a cestou do klubu sme stretávali ľudí, ktorí sa na poslednú chvíľu snažili kúpiť lístok.
 
 
OPETH si na svoje turné zobrali ako predkapelu nórskych SAHG, ktorí pochádzajú z Bergenu. Nejde však o žiadnu black metalovú hordu a po pravde ani neviem kam presne ich zaradiť. Korene ich hudby vychádzajú z tradičného doom metalu, no v ich tvorbe možno vystopovať aj prvky grunge či hard rocku. Sem tam zavanul z ich hudby aj severský vetrík, ktorého nositeľmi boli najmä vokály. Majú na svojom konte päť albumov a dvanásť letokruhov. Ich vystúpenie nebolo zlé, no ani ničím výnimočné. Z ich hudby je cítiť jemný retro závan, no trocha iný ako u OPETH. Trochu mi však chýbala medzi jednotlivými skladbami pomyselná línia, ktorá by spájala a charakterizovala ich tvár. Niečo čo by definovalo ich tvorbu. Každopádne skupina pôsobila suverénne, mali veľmi slušný zvuk a aj po inštrumentálnej stránke im nie je čo vytknúť. Za výnimočnú možno považovať hlavne ťaživú skladbu „"Black Unicorn“, z ich posledného albumu „Memento Mori“.

Živé vystúpenia OPETH sú povestné svojou kvalitou a bezchybnými inštrumentálnymi výkonmi. Ani tentoraz tomu nebolo inak a páni nám nachystali výnimočný hudobný zážitok. Aj keď toto turné je spojené s propagáciou novinky, svojím setlistom skôr pripomínalo prierez ich tvorby. Až na dve výnimky platilo pravidlo, že čo skladba to iný album. Z novinky odzneli dva kusy, „The Wild Flowers“ ako aj titulná skladba a skvele zapadli do koncertného programu. K nim možno priradiť aj skvelú „Cusp of Eternity“, ktorá má veľmi podobnú atmosféru. Osobitou skupinou je dvojica krehkých, z väčšej časti akustických piesní „Face of Melinda“ a „In My Time of Need“. Myslím, že tento typ piesní do ich koncertného programu právom patrí. Zo starších piesní by som vyzdvihol poriadne temnú vec „Demon of the Fall“ a koncertnú klasiku „Ghost of Perdition“, ktorá obsahuje snáď všetky spomínané elementy ich doterajšej tvorby. Po zvukovej stránke bolo vystúpenie luxusné a každý jeden nástroj bol jasne čitateľný. Občas síce bol Åkerfeldtov čistý vokál  trochu hlasnejšie ako by som si predstavoval, no inak nemám žiadne námietky. Kto niekedy už zažil ich koncert dobre vie, že Mikael Åkerfeldt vo svojich príhovoroch k publiku perlí. Aj tentoraz nezostal nič dlžný svojej povesti a zabával preplnenú Arénu. Tu je niekoľko ukážok – „we have new album, on his cover is cock“. Po tom čo pomerne obšírne uviedol skladbu „In my time of need“ zistil, že táto nasleduje až neskôr. Ospravedlnil sa preto so slovami, prepáčte toto sa mi stalo prvý raz. Neskôr niekto z fanúšikov vykríkol, že chce  ďalších desať piesní a Mikael okamžite zareagoval, že nech teda zaplatí ďalších desať eur. A takto by sme mohli pokračovať aj ďalej, no tieto veci sú vtipnejšie v rámci koncertu ako takto na papieri. Každopádne Mikael opäť pobavil, aj keď nie všetkému som porozumel. No ale späť k muzike. Opisovať výkony jednotlivých hudobníkov je úplne zbytočné. OPETH je partia mimoriadne zručných a extrémne zohratých muzikantov, ktorí sú zárukou kvality. Dvojhodinové vystúpenie ukončili trinásťminútovou skladbou „Deliverance“, ktorej záver mi trošku nesadol. Ten mi prišiel ako nekonečná death metalová onánia, ktorá nemá konca kraja. Tento okamih mi však nemohol pokaziť celkovo pozitívny dojem z ich vystúpenia.

OPETH na čele s charizmatickým Mikaelom Åkerfeldtom nám predviedli prierez ich bohatou tvorbou a potvrdili povesť kvalitnej koncertnej kapely. Kto nebol, prípadne si už nestihol kúpiť lístky môže ľutovať.

Dlho som v hlave nosil myšlienku, prinášať v rámci reportov aj trochu iný uhol pohľadu. Ide síce o vec určenú pre úzku skupinu ľudí, no snáď to niekoho zaujme. Nazvime ho

„Objektív“

Viedenská Aréna je miesto, kde chodím rád fotografovať. Je síce pravda, že fotopit tu nie je vždy pravidlom, no tento večer tu bol a úplne postačoval. V jeho priestoroch sme sa motali počas prvých dvoch piesní asi siedmi a navzájom sme si nezavadzali. Svetlá si doniesla kapela svoje a v tomto smere nie je čo koncertu vytknúť. Musím však objektívne skonštatovať, že výsledok z mojej strany nie je nijak oslňujúci. Z nepochopiteľných dôvodov mi to tento večer ostrilo všade inde, len nie tam kde malo. Toľko veľa odpadu som veru už dlho nemal. A preto je galéria fotografií trocha fádna a nudná. Chýbajú mi tam akčnejšie fotografie, ktoré by oživili inak statickejšie zábery. Pri daných svetelných podmienkach by som si predstavoval iné výsledky. Pre mňa sú tieto fotografie sklamaním.

Použitá technika
- Canon EOS 5D mark II
- Canon EOS 550D
- Canon EF 24-70mm f/2.8L USM
- Canon EF 70-200mm f/2.8L USM (fotografie SAHG, kedže som začiatok ich vystúpenia nestihol, tak som si cvakol pár    obrázkov spomedzi ľudí)
- Samyang 8mm f/3.5 Aspherical Fish-eye
 
Kto by mal záujem o podrobný exif, ten nájdete na tomto odkaze.

Pridal: Martim Mayer
Foto: Martin Mayer
 
© 2016 HELLMAGAZINE
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky