reportaz_2015-06-10_Faith_no_More - HELLMAGAZINE

Hľadaj
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

REPORTÁŽE

FAITH NO MORE, RED FANG, MOFOKILLER
10.6.2015, NTC Bratislava



FAITH NO MORE patria k najvýraznejším rockovým kapelám konca minulého tisícročia. Nikdy si nestavali výrazné žánrové mantinely a ich tvorba nesie v sebe slobodného ducha. Žiaľ v roku 1998, v podstate na vrchole slávy nečakane oznámili rozpad kapely a dlho to vyzeralo ako definitíva. No v roku 2009 prišla radostná správa o návrate tejto legendy a časom sa začalo hovoriť aj o novom albume. Ten uzrel svetlo sveta tento rok a v rámci jeho promo turné zavítali FNM presne po 22 rokoch opäť na Slovensko.

Žiaľ prvého predskokana sme premeškali, čím sa skupine MOFOKILLER ospravedlňujeme, ale vystúpenie druhej supportujúcej kapely sme si už vychutnali celé. Po niekoľkých rokoch sa do Bratislavy vrátili aj portlandskí hudobníci RED FANG. Neviem posúdiť, či bol tento výber vyhovujúci pre samotných headlinerov, či fanúšikov, ale ja som sa na túto americkú formáciu celkom tešila. Páčilo sa mi ako si po príchode na pódium navzájom podali ruky a zrejme si zaželali „good show“ alebo niečo podobné. Títo veselí týpci hrajúci chytľavý rock’n’roll to vedia roztočiť minimálne vo svojich vtipných klipoch, a práve na ich základe som dnes očakávala oveľa väčšiu šou. Avšak štvorica muzikantov to príliš nerozbalila, nie že by boli statickí, ale niečo tomu chýbalo. O tom, aký bol zvuk radšej písať nebudem, ale jeho kvalita isto ovplyvnila celkový dojem z ich vystúpenia. Nevravím, ja som sa bavila, lebo ten ich jemne nahúlený sludgeový rock mojim ušiam lahodí, ale za všetkých hovoriť nemôžem. Ani veľký kontakt s publikom sa nekonal, aj keď Aaron prehodil zopár slov. Ale na druhej strane to chápem, snažili sa z obmedzeného časového plánu vyťažiť čo najviac. Z môjho pohľadu bola hodnotnejšia druhá polovica setu, kde odzneli práve tie známejšie pecky („Wires“, „Prehistoric Dog“, „Blood Like Cream“) a zvuk bol už jemne dotiahnutejší. Potlesk nielen na konci, ale aj v priebehu vystúpenia však hovoril za všetko a všetci tí spokojní fanúšikovia proste zostali a vychutnali si celý RED FANG taký, aký bol. Chalani sú strašní sympaťáci a pohoďáci a aj keď sa možno nehodia na pódium do veľkej haly, ale skôr do klubu, dnešné rozohriatie publika im celkom vyšlo.

Presne o pol deviatej za zvukov melódie z filmu „Breakfast at Tiffany's“ napochodovali na pódium Mike Patton a jeho družina. Celý koncert odpálili zrejme najlepšou skladbou z nového albumu „Sol Invictus“ s romantickým názvom „Motherfucker“. Scéna bola celá ladená do bielej farby, podobne ako všetci členovia kapely, technici a zvukár. Na pódiu bolo rozmiestnené nesmierne množstvo kvetov a celá scéna vyzerala veľmi nezvyčajne. Ale však o tom FNM vždy boli. Zrejme najviac diskutovanou témou pokoncertných debát bolo ozvučenie celého koncertu. Je pravda, že počas koncertu som zaznamenal isté technické problémy, no celkovo mi neprišiel zvuk až tak katastrofálny. Vcelku pohodlne som rozoznával jednotlivé nástroje a spomínané technické prešľapy som akosi podvedome vytlačil z mojej mysle. Omnoho dôležitejšia bola hudba samotná a jej protagonisti. Mikea Bordina za bicou súpravou skoro nebolo vidieť, no jeho výkon bol mimoriadny. Spolu s basákom Billy Gouldom udávali tempo celému koncertu. Gitarista John Hudson mi pripadal tak trochu introvertne, no až na pár chybičiek podal solídny výkon. Klávesák Roddy Bottum na mňa pôsobil, akoby práve ušiel z psychiatrickej liečebne a ocitol sa vo vlastnom svete mimo ostatných spoluhráčov. Len počas prestávok sa občas prihovoril publiku a pripomenul, že nikam neuletel. No kapitánom celej tejto plavby bol bez pochýb generál Patton osobne. Tento fenomenálny vokalista s rozsahom cez šesť oktáv predvádzal svoje umenie v plnej jeho kráse. Je síce pravda, že vo FNM sa relatívne krotí (oproti FANTOMAS či MR.BUNGLE), no aj tak to bola veľká jazda. On totiž okrem toho neuveriteľného rozsahu ovláda nespočetné množstvo hlasových techník a podobne vybaveného speváka by sme hľadali len ťažko. K jeho prejavu neodmysliteľne patrí aj jeho typické trhané pohyby, ktoré ale pochopiteľne už nie sú tak divoké ako kedysi. Od prvých tónov si získal celé publikum a robil si s ním, čo len chcel. Mike bol odjakživa rebel a predviedol to aj na tomto koncerte. Odniesol si to poloprázdny VIP sektor, v ktorom sedeli znudení hostia. Najprv si položil rečnícku otázku, že kto to tam vlastne sedí a vzápätí si odpovedal „Fucking VIP sector Fuck you !“. Vzápätí mu zakontroval Bottum, ktorý ich označil ako sektor pre hendikepovaných. No ale vráťme sa späť k hudbe. Celý setlist bol mimoriadne pestrý ako ostatne celá tvorba FNM. Mňa osobne oslovili najmä agresívnejšie kusy, v ktorých Patton dával voľný priechod svojím emóciám. Skladby ako „Midlife Crisis“, „The Gentle Art of Making Enemies“ či „From Out of Nowhere“ boli ozdobou celého vystúpenia. O tom, že zahrali aj megahit „Epic“ snáď ani nemusím písať. Prekvapivo odohrali aj ich ďalší hit „Easy“, vďaka ktorému panovali isté nezhody v kapele. Ďalšou skupinou piesní boli veselé skladby s typickým naivným nádychom ako napr. „Black Friday“. No a z tých najpokojnejších piesní to vyhrala na plnej čiare „Evidence“ s neopakovateľnou barovou atmosférou. Z nových piesní ma oslovila najmä dramatická skladba s názvom „Superhero“ a už spomínaný „Motherfucker“. Setlist bol vcelku vyvážený, no mal som dojem, že prvá polovica koncertu bola predsa len silnejšia. Celý koncert uzavrela staručká skladba „Introduce Yourself“, ktorej štúdiovú verziu natočil ešte Chuck Mosley.

Keďže som mal to šťastie a na moje šestnáste narodeniny som dostal lístok na spomínaný koncert FNM v roku 1993, môžem tieto koncerty porovnať. To prvé vystúpenie bolo samozrejme nabité neskutočnou energiou, gitaru držal v rukách nezabudnuteľný Jim Martin a skupina bola rok po vydaní albumu „Angeldust“. Táto kombinácia je proste neprekonateľná. Na druhej strane aktuálny koncert nám ponúkol pohľad na vyzretých muzikantov, ktorý to však ešte stále vedia roztočiť. No a najväčšou devízou tohto aktuálneho koncertu je výkon Mike Pattona, ktorého hlas za tých 22 rokov prešiel neuveriteľný trip naprieč množstvu hudobných žánrov a nabral tak neopakovateľné skúsenosti.   
       
Pridali: Petra Šrámková a Martin Mayer
Foto: Martin Mayer

 
© 2016 HELLMAGAZINE
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky