reportaz_2015-06-05_Metalfest - HELLMAGAZINE

Hľadaj
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

REPORTÁŽE

METALFEST OPEN AIR
5. - 7. JÚN 2015, PLZEŇ, AMFITEÁTER LOCHOTÍN



Zrekonštruovaný areál, neskutočné teplé počasie a skvelých headlinerov priniesol ďalší ročník plzenského Metalfestu.

Piatkové počasie už od rána dávalo tušiť, že sa na tohoročnom Metalfeste budú potiť kapely nie len od svojho výkonu, ale aj od teplôt, ktoré atakovali tridsať stupňovú hranicu. Ona teplota bola problémová aj pre divákov, ktorí pri našom príchode do areálu, zhruba o jednej hodine popoludní, trávili väčšinu času v tieni. Pri vystúpení Serenity, tak vynovený areál vyzerá dosť prázdne. Investície do rekonštrukcie zhltli cca tridsaťsedem miliónov českých korún a na prvý pohľad až tak zrejmé neboli. Až detailnejší prieskum odhalil nové zábradlie okolo areálu, lavičky z fundovaného plastu, schody vysypané štrkom atď. Akurát sme nechápali strednú časť, kde sa v minulosti nachádzali tiež lavičky, a ktorá bola zasiata miesto anglického  trávniku niečím, čo sme identifikovali  ako repku – no biopalivá sú všade. S druhou hodinou sa na pódiu objavujú fínsky Insomnium, čo je pre mňa potešením, pretože posledný album Shadows of the Dying Sun sa skutočne vydaril. O to väčšia radosť bola, že sa väčšinou hralo z novinky a kde tu sa objavila aj staršia skladba. Zvuk pri pódiu neznel ako by mal, spev zahuhlaný a nástroje nekonkrétne. Po presune k mix pultu už to bolo lepšie, ale nie dokonalé. Insomnium ukončili svoj set perličkou  One for Sorrow. Nastupovať po melodickom death metale nie je jednoduchá vec, obzvlášť keď hráte power metal, ale dračica Noora Louhimo sa do toho oprela ako sa patrí a ukázala všetkým, že na to má. Škoda len že divákov mierne ubudlo. Ono keď koncertujete dvakrát v priebehu roka v tej samej krajine, trochu klesá záujem. To nemecký Grave Digger majú svojich stálych priaznivcov aj po svojej viac ako tridsaťročnej histórii a to nielen v Čechách, ale hlavne vo svojej domovine. Vzhľadom na to, že z Plzne do Nemecka kameňom dohodíš, nie je divu, že sa to tu germánskymi fanúšikmi len tak hemží. Aby nie, je tu pre nich lacné pivo, jedlo a dobrý line up, tak prečo nevyraziť na Metalfest. Pre nás to bol myslím štvrtý ročník a už registrujeme tie samé tváre aj medzi zahraničnými účastníkmi. Hrobári valili svoj ťažkotonážny metal do davu a mali slušnú odozvu. Ich set v niektorom z pražských klubov ma vôbec nenadchol, ale toto bola trochu iná káva. Ale to už boli nažhavení trasheri Overkill, ktorí zvalcovali čo sa dalo a vliali do obecenstva podstatne viac energie, čo malo dopad aj na nie celkom žiaduci efekt alá púštna búrka. Nanovo vysypané plochy areálu, totiž obsahujú aj čiastočku piesku, ktorý sa vydal svojou cestou do oblakov pri Circle pite, rozpútaným americkým trashom. Aby nie, keď vám ako druhá skladba zaznie Hammerhead a Blitz, po tom ako prekonal rakovinu, akoby nabral nový život a ani po päťdesiatke nie je k uťahaniu. Klasika na záver Fuck You a hotovo. Trocha kľudu na poliatie priestorov, ktoré rozdupal circle pit a pokračujeme. O pol ôsmej večer, keď sa areál čiastočne ponoriť do tieňa,  prichádzajú Moonspell aj so svojou show,  ktorá má výrazne lepšiu podporu svetelných efektov. Úvod vystúpenia patrí skladbám z novinky Excint, z ktorej toho zaznelo najviac. Fernando je osobnosť, o čom svedčí aj fakt, že si okamžite podmanil utešene zaplnené priestory amfiteátra. Žiaľ kvalita zvuku nebola zo začiatku dobrá,  hlavne sa na tom podpísali bicie. Až niekde v polovici koncertu, u songu Opium sa to zlepšilo. Ku koncu setu sa hrali hlavne staršie kusy, kde je ostrý zvuk vyžadovaný, takže o to lepšie. Čo prekvapilo najviac, bolo zaradenie skladby Lua d'inverno z Wolfheart, ktorá sa len tak nehrá. Na záver setu zazneli klasiky Alma Mater a Full Moon Madness a poď ho zavýjať na mesiac, ktorý bol v tom čase skutočne v splne.  Piatkový headliner v podobe Arch Enemy, prešiel pred nejakým rokom podstatnou zmenou na speváckom poste, kde sa momentálne nachádza Alissa White-Gluz a keďže to bol prvý koncert, čo sme mohli vidieť v jej podaní o to viac nás to zaujímalo. Každý sme iný a preto porovnávať Angelu s Alissou asi nemá cenu. Koncert bol prispôsobený novému albumu, ktorý Alissa naspievala a priaznivci vedia, že má ďaleko lepší hlasový potenciál – viz Agonist. Každopádne show výborná, až na tie svetlá, prevažne zozadu, asi si mal divák hlavne užiť hudobnú stránku.

Sobota hlási ešte teplejšie počasie ako piatok, a tak mnohí diváci otáľajú s príchodom alebo sa po väčšinu času vyskytujú v temnejších,  ktoré poskytujú stromy alebo stánky. Vodný rozprašovač v podobe hasičskej striekačky našťastie funguje aj dnes a tak sa je po každej kapele možnosť aspoň schladiť. Na pódiu to práve mastia Elvenking a aj napriek spomínaným teplotám to ich priaznivcom nevadilo a zodpovedne ich povzbudzujú.  Energia sa im nedá uprieť, ako by ju čerpali práve z toho sálajúceho slnka. Majesty zaujali len pár priaznivcov,  väčšina sa venovala občerstveniu, na ktoré sa čakalo neuveriteľne dlho. Na obranu usporiadateľov,  je treba podotknúť, že sa v minulosti počasie taktiež zbláznilo, myslím povodne 2013, a ani zmenšený areál neposkytol viac možností na stánky. Vydedenci zo Sabaton,  alias Civil War sa viac hodia na klubovú scénu,  než na veľké pódium a ich hudba mierne stráca grády. Divákov tiež ubudlo a tak sa unavení z tridsiatok odoberáme nájsť útočisko v susediacom parku, ktorý tiež prešiel čiastočne úpravami, asi preto toľko miliónov. Naberáme sily na trashovu legendu Tankard,  ktorá to odpálila klasickým old school trashom. Need Money for Beer, no ako hovorím,  Nemci trash vedia hrať a tak si hneď získavajú veľkú časť prítomných. Circle pit sa tento krát obišiel bez zbytočného prašného efektu,  akurát sa zvýšil prísun fanúšikov do fotopitu.  Spevákovi Gerrovi ani napriek tomu, že Tankard hrajú už tridsať rokov a má aj o tridsať kilo navyše energia nechýba a po pódiu sa pohybuje svižne a časté výlety na predsadenom pódiu nie sú výnimkou. Iba raz oznámil obecenstvu,  že si vzhľadom na ich vek doprajú pomalší song, čo bol samozrejme iba vtip a myslím, že zaznela Rectifier, čo určite slaďák nie je. Skvelý výkon, obzvlášť v tom počasí. Heidelvolk mali o to ťažšiu úlohu, nastúpiť do rozbehnutého vlaku, ale za podpory dvoch spevákov  to celkom dobre zvládali.  Ešte sa divákom ospravedlnili za to, že hrajú bez druhého gitaristu, ktorý bol v čase koncertu na pohrebe.  Za to ďalší z nemeckej enklávy Equilibrium, to vzali od podlahy a pred pódiom začala zase mela. Ochranka skoro nestíhala dodávku divákov a tak  sme radšej zvolili útek z fotopitu. Rezká hudba, kombinácia symfonického, epického, blackdeath metalu bola kvalitná a divákom (nemeckým už vôbec nie) ani nevadilo, že si Equilibrium vysekli asi polovicu skladieb v Nemčine. Testament sa predstavil v plnej paráde a to nielen zostavou, kde nikto nechýbal, ale aj pódiovou scénou, na ktorej prípravu si vzali trochu viac času, než bolo zvykom u ostatných kapiel. Ako nám bolo oznámené, práve kvôli tomu zrušili, k nevôli skalných fanúšikov, svoju autogramiádu.  Nad areálom to  mierne potemnelo, slnko sa konečne schovalo za stromy a tak sa diváci znova vrátili do „svojich lavíc“ a mohli si tak plnohodnotne  vychutnať dávku skvelého metalu, kde dominoval hlavne Chuck Billy so svojím nezameniteľným vokálom a gitarový ekvilibrista Alex Skolnich. Samozrejme  nesmieme zabudnúť ani na Gene Hoglana, ktorý obsluhoval biciu zostavu.  Testament odohrali vo svojom sete skladby jednak nové, ale ako pravý trasheri z deväťdesiatych rokov, nemohli vynechať ani staré pecky. Pre mnohých, ako aj pre mňa, bolo ich vystúpenie vrcholom večera.

Tobias Sammet je profesionál, to sa musí nechať. Od úvodnej skladby bolo totiž vidieť, že má problémy s odposluchmi, ale napriek tomu sa stále snažil podať dokonalý výkon. Nakoniec mu z kaše pomohol technik, kde sa zase Tobias ukázal ako showman a po slovách I can hear me! Mu nazval technika MacGyverom večera a venoval mu nasledujúcu pieseň. Potom už všetko pokračovalo v zabehnutých koľajach a svižný heavy metal bavil lochotínsky amfiteáter. A to doslova, asi pri piatej skladbe si nechal posvietiť na pódium, aby lepšie videl čítať text známej to znelky Včielka Maja, ale v českom jazyku.  Síce mu to drhlo, ale snaha sa cení a český fanúšik to ocenil patričným potleskom. Občas sa Sammet strácal divákom z dohľadu, a to aj preto, že ho obsluha svetlometu naháňala po pódiu, čo pri jeho výletoch k predným radom, bola občas fuška. Edguy oslávili akési malé výročie, pretože pred dvadsiatimi tromi rokmi, presne na deň odohrali svoj vôbec prvý koncert. Takže oslavička ako sa patrí, poriadny koncert pred plným amfikom baviacich sa divákov. Druhý deň festivalu za nami k spokojnosti nielen divákov, ale aj headlinera v podobe Edguy.

Posledný deň Metalfestu sa prebudil do príjemnejšieho rána, predpoveď avizuje aj mierne prehánky, ale zatiaľ je iba pod mrakom. Rok sa z rokom zišiel a na pódiu sa znova objavujú Evil Inviders. Ambiciózni mladíci si to znova užívajú a ich energetická bomba rozhýbe tých niekoľko divákov pod pódiom. Zo zeme ľadu a ohňa nás poctili svojou návštevou The Vintage Caravan. Islanďani, ako dáva názov tušiť, jedná sa o hudobnú produkciu podobnú sedemdesiatym rokom. Mladíci sa na nič nehrali, image neriešili a nechávali vyniknúť hlavne svoj hudobný prejav. Námietky žiadne, len v obecenstve s nedočkali takého ohlasu ako napríklad Skull Fist, ktorí mydlia svoje struny trochu rýchlejším tempom. Zvuk sa držal v nedeľu na dobrej úrovni a tak aj gitarové onanie frontmana dobre vynikali. Došlo aj na dvojsólo na koni, čo patrí k prejavu kapely. Basák si pravdepodobne užíval festival už od začiatku, jeho oblečenie vyzeralo ako by sa niekde dobre vyváľal. Možno aj preto ostatní členovia zvolili gate s dierami na kolenách. No nič to neubralo na rýchlosti ich hudby. Z trochu iného súdku vytiahli do boja švédsky Unleashed. Poriadna smršť klasického death metalu na festivale chýbala a nebolo sa čomu diviť, že sa diváci rýchlo chytili a nechali sa unášať na vlnách rázneho metalu. Hralo sa zo všetkých albumov, nie raz za zabrúsilo do začiatkov ich tvorby. Ťažký kaliber v podaní Unleashed bol zadosťučinením pre obecenstvo tvrdšieho razenia. V nedeľu sa celkovo hrali v uvoľnenejšom štýle. Napríklad taký Refuge, kapela vzniknutá z bývalých členov Rage. Peavy sa rozišiel s Viktorom Smolskym a tak povolal, starých známych, čo sa ukázalo ako dobrá voľba. Aj keď Rage hrali na minuloročnom Metalfeste, Peavy je obľúbenec a tak starí harcovníci nemali  problém s pozitívnou odozvou na ich heavy metal. Amaranthe nie je zrovna moja krvná skupina a stále nemôžem prísť trojici spevákov a množstvu kláves na chuť. Samozrejme niekto môže namietať, že sample sa vyskytujú aj inde, ale mne to u nich úplne nesedí. A bol to môj asi tretí koncert, čo som videl a znova sa tam vyskytovali problémy s odposluchami u spevákov. Odobrali sme sa preto niečo zhltnúť, predsa len nás ešte nejaká tá hodina čakala. Žalúdok som síce zasýtil, ale na druhý deň som „mierne“ zažívacie problémy. Nie je sa čomu ani diviť, keď som videl ako to slnko pálilo na niektoré „čerstvé“ pochutiny, zvolil som radšej stánok v chládku, ale aj tak som sa častým návštevám toalety nevyhol. Pred nami upravovali scénu na Eluveitie a boli sme zvedaví v akom počte sa objavia na pódiu tento krát. Nakoniec sa osmička hudobníkov na pódium dobre pomestila a keďže amfiteáter má predĺžené pódium, tak sa občas niekto vybral znova bližšie k davom. Sedem a pol tisíc divákov sa v veľmi dobre bavilo. Kombinácia death metalu, folkových prvkov dokáže dobre rozprúdiť krv. Setlist zostavený prevažne z posledných  dvoch albumov sa skladal prevažne z rýchlejších záležitostí, čo bolo vidieť hlavne pod pódiom, teda v priestoroch fotopitu. Keď som spomínal, že pri Equlibrium sa diváci  vrhali smerom k pódiu hojnom počte, tak to bola pre ochranku prechádzka rúžovým sadom. Sám Chrigel vyzýval obecenstvo, aby diváci podrobili ochranku zaťažkávacej skúške, čo nakoniec borci prežili bez ujmy na zdraví. Zaujímavým spestrením bola skladba Call of Mountais, pred ktorou Anna Murphy dala obecenstvu na výber, či sa bude spievať v Angličtine alebo švajčiarskou Nemčinou. Bolo to skôr pre druhú variantu a tak sa začalo v rodnom jazyku skupiny. Po pravde hrozné – samého ma pracovné povinnosti vysielajú práve do zeme helvétskeho kríža, ale tento song sa tam hral dosť často v rádiách, ale vždy v Angličtine. Našťastie sa v polovici skladby preskočilo do Angličtiny a tak refrén už netrhal uši a spevom sa pridalo v hojnom počte obecenstvo. Na záver Chrigel poďakoval za vrelé prijatie a nezabudol podotknúť, že bez fanúšikov by nebol ani Metalfest ani Eluveitie. Za hlavnú hviezda nedeľného večera bol pasovaný nemecký Accept, ktorý potvrdil svoju kvalitu a dali tak dobrú bodku za Metalfestom. Jednoduchá scéna s reproduktorovou stenou v pozadí dobre korešpondovala s hudobným zameraním skupiny. No klasický heavy metal sa nezaprie a tak sa hity  ako Fast as a Shark alebo Balls to the Wall dobre niesli zaplneným amfiteátrom. Accept si užívali svoje vystúpenie, asi najviac gitarista Wolf Hoffmann  a diváci boli nadmieru spokojní. Záver na výbornú, tak ako sa patrí.

Šiesty ročník Metalfestu sa vydaril k spokojnosti všetkých zúčastnených. Organizátor môže plesať nad návštevnosťou, diváci nad počasím, aj keď dva dni úmorného tepla bez mraku na oblohe dali zabrať aj záchrannej službe. Trocha chaosu okolo miesta konania na začiatku sú zabudnuté a môžeme sa tešiť na ďalší ročník.

Pridal: Henry
Foto: LeV

 
© 2016 HELLMAGAZINE
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky