reportaz_2015-04-14_Anathema - HELLMAGAZINE

Hľadaj
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

REPORTÁŽE

Anathema, Brno, Fléda, 10.4.2015



Reunion Anathemy – Fléda dýchala  nostalgiou
Tri hodiny bavila Anathema brnenskú Flédu. Dve generácie divákov videli a hlavne počuli tvorbu zo všetkých albumov, ktoré za viac ako dvadsať rokov táto legenda vyprodukovala.

Pôvodne som váhal, či sa znova vybrať na koncert jednej z mojich najobľúbenejších kapiel. Jeden z dôvodov bol, že posledný album Distant Satelites ma úplne nenadchol a ďalší, čo ma prekvapil, bol fakt, že sa Anathema vracia do Čiech zhruba po pol roku. Čo ma ale nakoniec presvedčilo, bola informácia, že majú odohrať koncert, kde zaznejú skladby z prvých albumov.

Pred desiatimi rokmi dokázala Anathema Flédu naplniť, čo sa jej bez problémov podarilo aj tento raz. Vzhľadom k tomu, že sa obišli bez predkapely, tak sa pred pol ôsmou zhromaždilo v klube skoro kompletné obecenstvo. Tvorba Anathemy sa v posledných rokoch uberá smerom, ktorý mi nie je úplne po chuti. A práve fanúšikov, ktorí sa zaujímajú hlavne o spomínanú produkciu, sa natlačilo pod pódium najviac, popravde to bola väčšinou omladina okolo dvadsiatky. Niečo po pol ôsmej sa všetci aktuálni členovia chopili svojho nástroja a výprava do časov minulých začala príhodne, songom Anathema. A presne ako na albume, tak aj naživo za bicie sadol Daniel Cardoso a John Douglas sa objavil za pseudo bicími a klávesami. Tento fakt sa stretol s nepriazňou v určitých fanúšikovských kruhoch a niektoré indivíduá to dávali najavo. Tieto názory však uťal Danny so slovami „nie sme zvedaví na Tvoj názor“, za čo si právom vyslúžil potlesk. Z prvej časti mám rozporuplné názory na skladbu Untouchable, Part 2, ktorá na albume (aj na mnou kritizovanom DVD Universal) znie ďaleko lepšie. Pred Simple Mistake oznámil Vincent, že sa budú vracať spätne k starým skladbám a divákom žiadajúcim staršie skladby, konkrétne A Dying Wish, že pokiaľ to niekto spomenie pred tým než na ňu príde čas, tak nemá v sále čo robiť. Posledná skladba One Last Goodbye ma nenechala konečne chladným a emócie tohto songu sa hodili do melancholickej, skoro až uspávacej atmosféry prvej časti.

Po krátkej pauze štartuje druhá časť vystúpenia žhavením Dannyho kláves intra z Alternative 4 a Shroud of False sa následne preleje do Fragile Dreams. Konečne začína prúdiť tak potrebná dávka energie z pódia do publika. Zaznamenávame prvú avizovanú zmenu v zostavu a na miesto Jamieho Cavanagha si berie do rúk basgitaru Duncan Patterson. John Douglas si sadá za bicie, čo komentuje Danny slovami, už ste všetci spokojní? Spomínané individuá sa znova ozvali „pokiaľ je John za bicími, je všetko OK“. Danny samozrejme reagoval a s otázkou, či dotyčný hrá v kaple a s jeho odpoveďou nie, si poradil viac než dobre „nikdy by sme si nedovolili radiť kapele ako má hrať“. Pokora bola na mieste a po Lost Control prišiel čas na album Eternity. Po úvodnom intre zo skladby Hope zaznela moja srdcovka a to Angelica. Zaspomínať kedy som naživo naposledy videl túto skladbu mi trvalo veľmi dlho a nie inak tomu bolo u Eternity I, II a III. Druhá časť koncertu bola samozrejme prispôsobená účinkovaniu Duncana, kde sa podpísal skladateľsky pod väčšinu skladieb. Len škoda, že si nemohol sám naplno užiť koncert. Evidentne s ním nebolo niečo v poriadku, čo bolo vidieť na jeho statickom postavení na pódiu a aj do schodov mu museli pomáhať. A zase posun v čase k The Silent Enigma, kde sa začalo pekne z ostra so Shroud of Frost. Nasleduje Sunset of Age, je ešte vôbec nejaká skladba, čo si verný fanúšik môže priať? Áno, a s A Dying Wish je druhá časť koncertu dokonaná.

Čas sa posunul k desiatej hodine a väčšina divákov si myslela, že koncert bude končiť a len staršie ročníky tušili, že nie je všetkému koniec. Do úplného návratu k začiatkom ešte čosi chýbalo. Po  inštrumentálnej Crestfallen dorazil na pódium posledný chýbajúci člen z pôvodnej zostavy Darren White a do mikrofónu sa poriadne oprel v skladbe Sleep in Sanity. A že mu to za ním aj po dvadsiatich rokoch absencie v Anatheme stále ide bolo okamžite počuteľné. Myslím, že jeho charizma by mohlo dokonca preskočiť aj Vincenta. Po skladbe nezabudol poďakovať v češtine, čím si tiež zaslúžil patričné ovácie a pustil sa do Kingdom. Čo bolo viditeľné a aj očakávané, bola výmena divákov v tesnej blízkosti pódia. U mladších ročníkov stará tvorba nenašla odozvu a tak uvoľnili pozície starším priaznivcom.  Posledná časť koncertu sa niesla v starom domovskom duchu, čo Darren iba pripomenul pred skladbou Lovelorn Rhapsody so slovami „naša tvorba sa točila okolo lásky a samozrejme doomu“. Divákov vyzval, aby si užívali maličkostí a to aj preto, že je to možno naposledy čo naživo uvidia Lovelorn Rhapsody. Poslednú skladbu They (Will Always) Die  venoval ako spomienku obetiam pohnutých udalostí v roku 1968. O tom že by ako prídavok nezaznela Sleepless, nikto nepochyboval a s Darrenom, to bola vyslovene chuťovka.

Moje rozhodnutie vybrať sa znova na Anathemu  a jej retrospektívnu show, ktorá trvala cez tri hodinu neľutujem, práve naopak. Vyslovene som to užil, teda hlavne druhú a tretiu časť koncertu. Škoda len , že sa nedostane väčšiemu počtu divákov užiť si toto vystúpenie. Resonance tour má iba deväť zastávok. A ja budem váhať, či sa ešte niekedy vyberiem na ich koncert s novými trendami, ktoré ma už tak nechytajú za srdce. Každopádne tento koncert bude u mňa figurovať v top ten, koncertov čo som doposiaľ videl.

Part I

Anathema
Distant Satellites
Untouchable, Part 1
Untouchable, Part 2
A Simple Mistake
A Natural Disaster
Closer
Pressure
One Last Goodbye
 
Part II  +  Duncan Patterson

Shroud of False
Fragile Dreams
Empty
Lost Control
Angelica
Eternity Part I
Eternity Part II
Eternity Part III
Shroud of Frost
Sunset of Age
A Dying Wish

Part III + Darren White a Duncan Patterson

Crestfallen
Sleep in Sanity
Kingdom
Mine Is Yours to Drown In (Ours Is the New Tribe)
Under a Veil (of Black Lace)
Lovelorn Rhapsody
They (Will Always) Die

Sleepless

Pridal: Henry
Foto: Henry

 
© 2016 HELLMAGAZINE
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky