Reportáž 03.08.2022 Slipknot, Jinjer - HELLMAGAZINE

Prejsť na obsah
Samuel Sámel • Bohdan „Haluz“ Mezei (foto)

SLIPKNOT, JINJER


03.08.2022 – Zimný štadión Ondreja Nepelu, Bratislava

 

Z relatívne chladného stredu Slovenska sme sa v strede týždňa presunuli do Bratislavy, ktorá sa zjavne presunula do subsaharského pásma. Teploty boli vysoko nad 30°C a jediné, čo dokázalo aspoň trocha ochladiť telo bol tieň, ktorý sa však hľadal len veľmi ťažko. A malo byť ešte teplejšie. Ironicky – na hokejovom štadióne. Dnes bol totiž domovský stánok Slovana dejiskom historického okamihu, ktorý očakávali stovky fanúšikov už hodiny dopredu – prvý krát sa na Slovensko dostavil legendárny Slipknot.

 

Ako predkapela sa uviedla ukrajinská smršť menom JINJER. Takmer na sekundu presne sa pred symbolom mieru v ukrajinských farbách objavili rodáci z krajiny zmietanej vojnou a aj napriek anjelskému vzhľadu valcovala Tatiana dav diabolským hlasom. A dav jej oplácal jej majstrovstvo obrovskou energiou. Od začiatku však boli cítiť limity haly, ktorá je síce na podobné koncerty ideálna až na jeden (dosť podstatný) aspekt – akustiku. Zvuk bol (ak som si vytiahol štople z uší) dosť zlý a nástroje mierne splývali. Po vizuálnej stránke bola dominantou pódia samotná Tatiana, preháňajúca sa hore-dole ako tornádo. Zaujímavým efektom bol UV make-up a priebežné nasvecovanie pódia UV svetlami, čo dotváralo priam až mystický efekt. Zvyšok kapely však podobnú živelnosť neprebral a poväčšine skôr staticky postávali po stranách. Tatiana komunikovala pomenej, jediné „rozhovorenie sa“ z jej strany bolo prianie, aby hrôzy, ktoré zažíva jej národ, nemusel poznať nik na Slovensku.

Tak ako kapela začala, tak skončila – po 45 minútach sa rozlúčili a nasledovala rovnaká porcia času, tento krát bez zábavy a živej hudby. Len s pozeraním sa na obrovskú plachtu s logom Slipknot, ktorá prekrývala celé pódium. O deviatej, kedy začalo intro v podobe dvojice skladieb For Those About to Rock (We Salute You) od AC/DC a menej známej Get Behind Me Satan and Push od Billie Jo Spears, sa dav začal hmýriť nedočkavosťou a vtedy si človek uvedomil, prečo volá SLIPKNOT svojich skalných Maggots (Červi). Keď sa následne rozoznel „Disasterpiece“ a plachta odhalila pódium, zimný štadión sa premenil na peklo, v ktorom celý orchester dirigoval Corey Taylor a my v dave sme si len užívali jeho diabolskú symfóniu. Jediným rušivým momentom bolo, že jedno pódium pre perkusie bolo prázdne. Prečo? To sme sa dozvedeli relatívne rýchlo – Tortilla Man má Covid. Jeho pódium teda priebežne využíval aspoň Sid so svojou starou maskou na paličke, ktorá ako bruchomluvecká bábka odspievala celú show. Len nebola na Sidovej hlave a bolo to skutočne mierne nepríjemné, ale zároveň neuveriteľne štýlové. Vtipnou vsuvkou bolo, keď v rámci jedného z obkecov medzi skladbami Corey prehlásil, že je super byť späť. Neviem teda, že by u nás už bol, ale ...

Setlist Slipknot má zvyčajne perfektne gradujúcu tendenciu – začiatok je silný, potom pomaly zrýchľuje. Na piatom mieste sme sa dostali k nevydanej skladbe „The Dying Song (Time to Sing)“, pri ktorej bol dav uistený, že názov nadchádzajúceho albumu The End, So Far neznamená koniec kapely, ale koniec jednej éry. No a potom sme sa začali dostávať pomaly k tomu najlepšiemu, čo kedy zo seba Slipknot dostal – od „Unsainted“ z ostatného albumu to išlo už len hore a hit striedal hit. Corey sa medzi skladbami stihol priznať, že dostať Jinjer na turné sa snažili posledné 3 turné a podarilo sa im to až teraz. Následne sme pokračovali v silných skladbách ako „The Heretic Anthem“, „Psychosocial“ alebo „Duality“ (Áno, nechýbal ani Clown s horiacou baseballkou, ktorou trieskal o sud J) a po „Spit It Out“ sa kapela pobrala dozadu. Akože. Nie, že by sa dalo nevrátiť pri tom, čo sa k pódiu valilo z publika. Dostali sme teda ku koncu ešte ďalšie dva kúsky – „People = Shit“ a „Surfacing“ však boli úplnou bodkou za show, ktorá podľa kapely určite nebola posledná. Prečo? Lebo takmer vypredaný zimák bol v stredu večer presne tak živelným a energickým, ako kapela chce. Slovensko potvrdilo, že bolo obrovskou chybou prísť až teraz.

Streda v Bratislave rozhodne nebola premrhaným dňom, Slipknot ukázal, prečo je legendou metalovej scény, Jinjer predviedol solídnu show, ktorej chýbalo trocha pohybu kapely, čo ale suplovala Tatiana a fanúšikovia predviedli, ako vyzerá slovenské publikum, ktoré na tento koncert čakalo viac ako 2 roky. Jediným mínusom dňa bol trocha nezvládnutý zvuk (nazvučiť zimák v Bratislave je celkom výzva), ktorý ale v mojom prípade zachránili štople a povedzme si na rovinu – človeku, ktorý prišiel na srdcovku, ktorá hrala prvý krát v jeho rodnej krajine to bolo úplne jedno. Na pódiu sa totiž odohrávala jedna z najpôsobivejších show, aké bolo kedy možné na Slovensku vidieť...
Návrat na obsah