cd_2016_098 - HELLMAGAZINE

Hľadaj
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

RECENZIE
SABATON - The Last Stand

Nová ofenzíva, ktorú vpred ženie švédsky bojový stroj nie je nijak komplikovanou záležitosťou. Základné rysy určujúce žáner, automaticky oznamujúce autora skladieb a nakopávajúce poslucháča sú stále tie isté. Kapela však inovuje a svojim neprajníkom posiela jasný signál, že piesne Sabaton nie sú stále rovnaké a neznejú na jedno kopyto. Tento album si tematicky vybral na mušku posledné miesta odporu, posledné uhájiteľné pozície, ktoré boli bránené aj napriek beznádejnosti situácie a často krát ich obrancovia napriek nepriazni osudu uspeli. Z jednotlivých kúskov cítiť tematiku silne aj v hudbe, keď napríklad „Blood of Bannockburn“ automaticky myseľ priradí ku Škótsku. Silnejšie riffy, zapamätateľnejšie refrény a skladby, ktoré sa len veľmi ťažko dokážu zunovať.

Celé to začína v meste „Sparta“, ktorého obyvatelia sa pred pár tisíc rokmi pri Termopylách stali legendou. Pokračovanie je v Belehrade prvej svetovej vojny a v Škótskej vysočine pri spomínanom Bannockburne. Intermezzo v podobe „Diary of Unknown Soldier“ vám spôsobí zimomriavky a uvedie doslovnú kanonádu v skladbe „The Lost Battalion“. Neznáme kapitoly histórie popisujú skladby „Rorke´s Drift“, „The Last Stand“ a „Hill 3234“. Prvý menovaný nás prevedie horúcou Afrikou a bojom Britov proti kmeňu Zulu, následne sa dostaneme do Ríma, kde si Švajčiarska garda vydobyla svoje postavenie a skončíme v afghánskych horách po boku sovietskych výsadkárov. Veliteľského ducha v megahite „Shiroyama“ nám predvedie Saigo, ktorý svojho času pekne potrápil japonského cisára a na krídlach poľských husárov priletí spása Európy vo „Winged Hussars“, ktoré sa  dostáva pod kožu až neprirodzene rýchlo. Poslednou plnohodnotnou piesňou je „The Last Battle“, popisujúce najabsurdnejšiu bitku druhej svetovej vojny.
 
Album sa dá bez akéhokoľvek preháňania nazvať tým najlepším, čo môže Sabaton ponúknuť, stále vyzretejší a kvalitnejší rukopis Pära a Joakima cítiť z každej skladby, čo je ale príjemnou zmenou je fakt, že cítiť aj nové vplyvy a mierne pokusy, vďaka čomu som si pri takom „Bannockburne“ spomenul na nemecký happy metal Freedom Call a pri Winged Hussars vám zbory spôsobia zimomriavky ako svet. Zaujímavosťou je, že väčšina skladieb má svoje filmové spracovanie a tak si poslucháč ešte lepšie môže predstaviť, čo sa vlastne v skladbe deje.  Celkovo vynikajúci album zakončuje cover verzia skladby „Camouflage“ od Stana Ridgewaya, ktorá vyznieva v tejto verzií veľmi príjemne.

Pridal: Samuel Sámel
Pridané: 09.10.2016
Hodnotenie: 10/10
 
© 2016 HELLMAGAZINE
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky